MaxForValue

Po zhliadnutí kompletnej Jarmuschovej kinematografie môžem zodpovedne vyhlásiť, že to najlepšie som si správne nechal na koniec. Jarmusch spravil skvelý krok, keď do hlavnej postavy obsadil práve Murrayho, ktorého minimalistický výraz dokonale vystihol Dona Johnstona, dávneho playboya žijúceho dnes nesmierne smutným životom. Akoby jeho road trip mala byť očistným rituálom ja ceste pochopenia samého seba a Johnston je počas cesty konfrontovaný s najrôznejšími typmi ľudí, ktorí akoby predstavovali jeho samého v určitých okamihoch života. Príbehy na seba krásne nadväzujú, podobne ako náš život smerujú od dobrého k horšiemu (ako by to mala byť metafora detstva a dospelosti) a všetko vyniká typickými Jarmuschovskými spojmi, v ktorým v tomto prípade sú kvety a ružová farba. Bill dokázal, že je skutočne unikátny zjav na hereckej stope a nebyť neho, Zlomené kvety sú len priemerným počinom inak geniálnej svojského režiséra.

Moje prvé stretnutie s Knoxvillom, Dunnom a spol. Jackass je pre mňa (naďalej) symbolom pokleslej zábavy, ale cez to všetko fakt dobrej zábavy. Kto normálny by si inak vyskúšal bungee jumping s hovnami? :) Efektne natočená hovadina. Robiť kameramana by som im však nechcel.

Nuda v lese. Reynolds a Voight za asistencie Boormana rozohrávajú partiu, ktorá s divákom nejedná čestne. Film tváriaci sa ako psychologická dráma o útrapach preživších, ktorá však v konečnom dôsledku s oveľa novším filmom Mean Creek na celej čiare prehráva. Absentujúce dejové vrcholy, nevýrazní herci, absentujúca psychologizácia. Toto ani ten krásny gitarový due(l)t nenahradí. Survival-thriller si predstavujem rozhodne inak.

Skvelý Fincherov psycho-thriller pracujúci s bežnými otázkami ľudskej existencie, že čo ak všetko vidíme v skutočnosti nie je tak ako sa nám zdá? Fincher túto otázku doviedol do bravúrnej a psychadelicky desivej krajnosti. Presne takéto opusy definujú rozdiel medzi filmami ako Oko dravca a Hra. Sú sofistikovanejšie, scenáristicky prepracovanejšie, inovatívnejšie, originálnejšie a desivejšie. Singerovi Obvyklí podozriví sú v niektorých aspektoch neobvykle podobní Fincherovej hre, tiež zanechávajú otázky, na ktoré si divák musí odpovedať po skončení sám.

Jediné čo mi na tomto dokumente vadí je zjavná roztieštenosť jednotlivých epizód. Inak sú to krásne obrázky a jeden krásny príbeh našej "šťastnej" planéty. Je toľko vecí, o ktorých nemáme ani poňatia a vo svete živočíchov sú natoľko bežné.

Zaujímalo by ma, koľko ľudí videlo aspoň jednu časť tohto programu. Keď som pred pár rokmi videl pár častí Senzi Senzus, povedal som si "hlúposť". Dnes v tom vidím len inú formu zábavy, ktorú plne docenia len milovníci ľudového folklóru. Pre všetkých ostatných to bude (asi) len strata času.

Takže pekne po poriadku. Kaurismäki ma svojim filmom dosť sklamal, jeho predstava času ako nekonečných možností niečo vo svojom živote zmeniť ma veľmi nedojala. Erice k tomu pristúpil z iného uhľa pohľadu, rozobral čas na ucelené etapy v živote človeka, bohužiaľ to spravil mierne nezáživným spôsobom. Herzog nazerá na čas ako na nevyhnutnú zmenu, ktorá musí prísť po inom čase. Veľmi dobre spracovaná (dosť) smutná poviedka. Jarmuschova poviedka je jedna z najlepších. Ukazuje ako sa (ne)mení život počas desiatich minút a čo všetko desať minúť niekedy znamená v živote hollywoodskej hviezdy. Wenders umne manipuluje s časom, predstavuje si ho ako cestu počas ktorej sa rozhoduje o tom, čo sa s nami vlastne stane. Veľmi silná poviedka. Spike Lee je politický agitátor a svojou poviedkou o voľbách v USA nezapadá do kontextu takmer vôbec. Čas si predstavuje ako silný politický nástroj boja o moc. A nakoniec tu je Kaige Chen, ktorý vytvoril poviedku o sťahovákoch a jednom bláznovi, ktorá mi vyčarila úsmev na tvári. Chen hľadí na čas ako na nekonečnú pastvinu, na ktorej sa niečo mení a niečo naopak zostáva. Vo výsledku je Ten Minutes Older: The Trumpet ľahký nadpriemer.

Asi najkrajší a najpravdivejší "revenge-movie" zo všetkých. Trojica Stone-Davis-Spencer spoločne so skvele vybranými a dôkladne prepracovanými vedľajšími postavami odvádza na pľaci skutočne kvalitnú robotu. Jeden z emočne najsilnejších filmov od dôb Forresta Gumpa. Na takéto snímky sa nezabúda. A asi ani o desiatky rokov sa nezabudne. Rasová nerovnosť je stále v Amerike čiastočne tabu téma. Kým oni sa s tým už ako-tak dokázali vyrovnať, my na to naše vyrovnanie s minulosťou, mám ten pocit, stále čakáme.

O´Connor vystrúhal z minima maximum. Do šablónovitej a klišeovitej polievky však pridal správne ingredience v podobe dvojice Hardy-Edgerton, všetko to zaobalil do populárneho MMA štýlu (už slovo Arts je samé o sebe nomen-omen) a vytvoril hlavné jedlo za ktoré by sa nehanbili ani v špičkových reštauráciách. Hardy odvádza kusisko roboty, Nolte prežíva úspešnú reinkarnáciu, Jen Morrison sa definitívne odprostila od Housa a O´Connor si poistil postup do prvej ligy. Warrior JE udalosťou posledných dvoch rokov a hoci isté výtky mám (hlavne čo sa konca týka), tak globálne môžeme povedať, že si svoju pozíciu zaslúži.

Scorsese asi musel napísať Keitelovi scenár na telo. Filmárska prvotina neskoršieho génia, ktorá po formálnej stránke strčí do vrecka všetky novodobé počiny rádoby umelcov. Jediná škoda, že Scorsese nezostal, podobne ako napríklad Jarmusch, verný tomuto typu diel ale skĺzol do (zrejme) nevyhnutného mainstreamu. Film "Kto mi to klope na dvere?" je však úžasne osobitou romancou, ktorú podtrhuje skvelá dobová hudba. Je to pastva pre oči, ktorej však vratká kompozícia trochu podlamuje nohy, takže preto za 4*.