mad_ness

Fenomenálne zakončenie tohto deväťročného trojdielneho „cyklu“. Nick Frost ešte nikdy nebol akčnejší a Simon vlasatejší. A Bill as a Network ma rozsekal. Sassy Martin na konci bol totálny Martin, žiadny Oliver a nikto ma nepresvedčí o opaku. Ospravedlňujem sa všetkým piatim ľuďom, že som sa 10 minút smiala z upchatého záchodu a z Gay Kinga. "What the fuck does the W.T.F. mean?" " What the fuck?" "Oh, thank you."

Jáááj, ona Keira hovorila škótsky? Fakt. Príjemná oddychovka. No a keď si niekto nevie nájsť kamarátov po dobrom, ide to aj po zlom.

Príbeh o tom, ako sa Divooký Moody, Fleur Delacour a Voldy spolu s Colinom stretli v jednej absurdnej čiernej komédii. Z celého toho nepredvídateľného deja si zajtra budem pamätať sotva 10 %, ale účel to splnilo a pobavilo. A Voldy sa volal Harry, totok mi je prazvláštny zmysel pre humor. A stále myslím na to, ako som Ralpha nespoznala po hlase. Sakra.

Šialenôtka, ale podľa môjho názoru vskutku vydarená. A tiež prvý film, kde mi Alice Eve s jej ústami plnými chrupu vyslovene nevadila. Všetci hovoria o sekere v hlave. A ja sa doteraz bavím na Stephenovi...Hawkingovi.

Šušľavý Mads by si ma pokojne mohol dať na raňajky. Ak by mi dovolil mať ho na večeru. A samozrejme, že by som ho nezožrala. Hanni je v podstate klasická kriminálka s kopou záležitostí ako dialógy medzi vyšetrovateľmi prázdne sťa štátny rozpočet, alebo „mám štýl a krásny som“ aj v kalužiach krvi alebo potu. Také to emerika klišhé. Práve preto mi svedomie nedovolí šupnúť plný počet. Analýzy ma bavili až som čakala, kedy začnú hovoriť niečo hlboko poetické a nezrozumiteľné aj o hrnčeku na kávu. Hlavní (európski) hrdinovia tomu držali úroveň a Dr. Lectera som si vychutnala. Nie, nie tak. Edit po II. sérii: Predošlý koment zámerne nemažem, aby som to mohla porovnať. Tak sa stalo, že hlavní hrdinovia neboli jediní, kto tomu držal úroveň, klišé išlo do úzadia a pribudlo množstvo prefetených momentov (tzn. také, pri ktorých rozmýšľate, či fetujete a zabudnete na to, alebo fetuje ten, kto to má na starosti) ale v tom najlepšom zmysle slova. Done. Dvíham na 5 a začínam čakať.

Mnoho Sherlock(ovaných) anglických dievčat si tento film pozrelo kvôli tomu, že tam hrá Martin. Ja som vďaka tomuto Martinovmu výkonu a jeho dokonalým umelým zubadlám začala pozerať Sherlocka. Tak to by sa asi patrilo poďakovať. Ďakujem. Komédia mi padla naozaj výborne, presne takto si Britský humor predstavujem. „Who did this?“ „Rembrandt.“ „Who?“ „Rembrandt.“ „Give me his address NOW!“

"YES! YES! I would really like to talk about Jesus!" Bernarda by som síce naozaj nikdy nechcela stretnúť, nie to zdieľať s ním domácnosť... ale s tým, ako vyhodil nadžemovanú hrianku na strop mi spôsobil dlhodobú a ťažko vratnú indispozíciu. Well done!

"Ou uan uan ejt najn najn nájn ejt ejt uan nájn nájn, najn uan uan nájn sevn tú fájv ... tríííí!" "Uéééééér ROY?" ... a môžem donekonečna, ale sa mi nechce.

No, nepríjemné... ale bohovsky škodoradostné!

Martinkovi pristanú takéto fúze rozhodne viac ako povestná mustáž. Stáva sa asi pravidlom, že v každom filme s tými, ktorých prudko môžem sa musí vyskytnúť aspoň jeden, ktorého absolútne nemusím (Robin Wright), ale tu to bola fajn bilancia. Aj ona bola dobrá, uznávam. Zápletka síce dosť všedná, ale dobre zmáknutá.