Triple H

Solídny malý filmík. Natočený veľmi úsporne, jednoducho, ale práve táto úspornosť a držanie sa maximálne pri zemi umožňuje záverečnej tretine, aby tak dobre fungovala.

Symptomatický stand-up pre posledné roky. Skrátka "expose the system"  humor, len ako tento koncept predať v čase keď ľudia vlastne niekde v jadre asi myslia aj na to, že sú za ten systém aj radi a vlastne by už možno ani nechceli doň toľko džubať (aspoň nie permanentne), ale boli by radi keby sa v ňom zase raz mohli cítiť doma, viac bezpečne či viac isto? A veriť tomu, že áno, všetci budeme mať až do konca vesmíru peniaze, kiná, filmy, kopec jedla na každom rohu, zábavu od výmyslu sveta, a bude to celé stále a donekonečna len rásť a prosperovať a bude nám stále lepšie a lepšie? Skrátka kultúrny a spoločenský zeitgeist a status quo sa posledné roky určitým spôsobom trošku relativizuje, v Amerike obzvlášť, a práve dlhé roky etablovaní humoristi ako Rock, ktorí sú v princípe rovným dielom aj sociálni analytici a kritici, trochu tápu z akého uhla na tie aktuálne spoločenské nálady ísť. Publikum by totiž možno chcelo aj niečo iné ako len to kto je bitch a kto je motherfucker. Len čo to je? Alebo možno si len byť viac isté tým čo bolo predtým? Skrátka časy sú kus turbulentnejšie a minimálne mediálny priestor a tým aj kolektívna myseľ sú zahltené permanentne len salvou rôznych negatívnych, vyhrotených, extrémnych a kadejakých depresívnych alebo mätúcich či protichodných informácií - vojna na Ukrajine, globálne otepľovanie, energetická kríza, samé politické a celebritné faux pas, ego úlety a brepty (vrátane toho ako Will Smith strelil Rockovi na Oscaroch facku - za inej spoločenskej klímy by sa to určite nestalo, alebo vrátane bizarných výjavov ako je akvizícia Twitteru Muskom, následný pokus o predaj alebo aktuálne Twitter feud medzi Muskom a vozíčkarom, ktorého z Twitteru vyhodili). A popri tom sa ide do vesmíru a Tom Cruise sa v ďalšom M:I nechá asi vystreliť v kapsuli na Mars. Skrátka v ľuďoch cítiť aj určitú neistotu či zmätok, a tieto zabehnuté americky sebavedomé "fuck yeah" nálože už (alebo len momentálne) nechutia úplne rovnako ako predtým, a myslím že ani samotným Američanom. Aj Rock hovorí veľa vecí, ktoré sú už len odvary niečoho čo už bolo dávnejšie spravené lepšie, energickejšie a hlavne s akousi hmatateľnejšou vierou či presvedčením, že to má význam a pod. Rock je z top komikov síce možno menej filozofický, ale je to chytrý chlapík, čakal som ako tú Smithovu facku na Oscaroch rozoberie, či ju posadí aj do nejakého kontextu, ale vlastne to zredukoval na to že Smithovci sú obaja "bitch" a Smith je "motherfucker", toto zopakoval 30x, čiže viac-menej si len biznisovo šetril svoj verejný ventil na Netflix, vyzúril sa, ale nič veľmi zaujímavé ani zmysluplné k tomu nepridal. Proste to prečo sa takéto niečo stalo a prečo akurát teraz - to sa nejako nerieši, možno sa to vyrieši až ex post po rokoch. Zároveň mal kopec postrehov zo svojho milionárskeho života, čo doteraz robiť nezvykol - tie boli zaujímavejšie, resp. zaujímavé tým, že skrátka boli úprimné a z jeho pohľadu a tým pádom aj nejako k veci. A keďže je zabehnutý ako je, môže si to dovoliť a ľudia ho za to neodpíšu. Rock môže hovoriť, že sa vníma ako chudobný hoci je bohatý (lebo ako chudobný sa narodil a lebo z princípu musí ako komik tohto typu), ale je už dávno súčasť establishmentu a v tomto stand-upe viac-menej len variuje a vykráda sám seba a ako ostatní jemu podobní komici hľadá z akého uhla na to ďalej ísť, tak ako to hľadá celá societa. Bude zaujímavejšie sledovať či a kedy na to prídu, resp. ako sa to prejaví.

Celkom dobre rozohraný príbeh, ktorý ale v druhej polovici trochu nešťastne prehodí výhybku a stane sa akčným béčkom, kde sa skáče po balkónoch, na scénu nastúpi assassin čo všade pobehuje s laserovým zameriavačom a zjavuje sa všade ako Terminátor z 84-eho (laserový zameriavač je vedomý odkaz na Cameronovu klasiku?) a guľky Neesona míňajú ako keby bol Rambo vo Vietname. Škoda, lebo inak solídne. Filmu by neuškodilo sa aj formálne držať viac pri zemi a vynechať komiksový/videoklipový štýl. Slabé tri.

Dobré a znova vystihujúce to podstatné, ale ako posledná zastávka pred veľkým finále...začínam mať pocit, že Druckmannovi sa to v druhej polovici trochu rozpadá, resp. že seriál začal expozične a pozvoľna, ale nakoniec sa stále akoby točí v kruhu, čo je aj údel predlohy a podľa mňa kľudne zniesol o dva diely navyše. Kritické hlasy, ktoré hovoria o príliš málo nakazených majú pravdu. Nemusí sa to nimi hemžiť, ale o pár viac by neuškodilo, aby sa aspoň vytvoril ten pocit určitej tiesne či strachu kde na ne môžu hrdinovia naraziť.

S odstupom času príjemne starosvetské sci-fi, ktoré celkom prekvapivo odoláva zubu času a pôsobí dnes lepšie ako v dobe uvedenia do kín. Kombinuje modernejší prístup, rozprávkovejšiu Spielberg Amblin/Disney atmosféru a pritom zostáva peknou ale na vysokej úrovni podanou spomienkou na jednoduchšiu vedeckú fantastiku z 50-tych rokov minulého storočia. Efekty stále fungujú, s výnimkou jedného v závere, kde by sa naozaj zniesol asi menej povedzme naivný dizajn, ale aj to sa dá prekusnúť. De Palma nezaprie svoje technické/kamerové hračičkovstvo a niektoré sekvencie je kvôli tomu radosť sledovať, Morriconeho hudba je minimálne zaujímavá, a herci sú solídni. Dokonca mám pocit, že Misia na Mars nastavila v niektorých ohľadoch trendy "skafandrových" scifáčov, ktoré si o dekádu a viac neskôr požičiavali Gravitácia, Marťan, Interstellar a Ad Astra. Ono je viac-menej nevyhnutné, že film v kinách a kriticky pohorel, lebo v roku 2000 vtedy aktuálnym trendom poplatný nebol a bol zároveň necynický a cielene rozprávkovo naivnejší, čo spôsobilo že sa stretol viac-menej s posmechom a nepochopením. Ale práve to že sa drží jasných žánrových mantinelov, tradícií a je spracovaný na vysokej úrovni filmu umožňuje nepôsobiť po rokoch ako prežitok, ale skôr niečo čo bolo vo svojom čase aj určitým spôsobom nedocenené.

Pomerne podarená dramatizácia dosť diskutabilného momentu USA histórie - Guantanámo. Nie bez precedensu pre USA (stačí si vygoogliť o. i. "internment of japanese americans"). Každopádne väzniť niekoho 14 rokov bez akéhokoľvek due procesu...to je na modernú baštu demokracie pomerne solídny výkon. Otázne je nakoľko bol Slahi naozaj nevinný, lebo predsa len mať v telefóne neprijatý hovor z Bin Ládinovho telefónu a mať minulosť v tréningovom centre Al Káidy...no priemerný Mauritánec takýmito kontaktmi a resumé asi nedisponuje, resp. určite je pomerne a dôvodne podozrivé ak nimi disponuje. To pochopiteľne nič nemení na tom, že povedať si, v zásade, že ak je niekto podozrivý z terorizmu, môžeme ho bez súdu a akéhokoľvek rešpektovania základných ľudských práv a slobôd zavrieť hoci aj na dekádu a viac do temnice a popri tom ho aj mučiť...nuž ako povedal klasik, "everything is funny until it happens to you".

Prekvapivo jedna z najlepších netflixoviek. Veľmi dobrý casting (hlavná päťka je fakt dobrá), solídny príbeh, dobre natočené, ohudbené, prosté lacnejšieho pátosu, hoci film brnká aj na city. Dajú sa nájsť chybičky a možno nejaké diskutabilné rozhodnutia hlavnej pätice hrdinov, ale inak veľmi dobré.

Aronofsky sa časom vyprofiloval viac-menej do popredného Hollywoodskeho tragéda, v zmysle že sa špecializuje na ťažké, depresívne témy. Dno drogovej závislosti v Requiem za sen, umieranie na vážnu chorobu vo Fontáne, osobné dno a okraj spoločnosti vo Wrestlerovi, poruchy osobnosti a bulímia/anorexia v Čiernej labuti, kríza viery/náboženský fanatizmus v Noem, zničenie matky prírody/ľudskosti/empatie v matke!. Vo Veľrybe v dokumentovaní ľudského trápenia zašiel Aronofsky asi do úplnej krajnosti, ďalej to už hrotiť veľmi nejde. Film o nechutne obéznom človeku, ktorý sa skrze jedlo rezignovane a odovzdaný osudu ničí a ničí až do úplného konca, a okolo neho rozvrátené, trpké, alebo komplikované vzťahy, ktoré sa snaží v rámci možností z posledných síl nejako urovnať a napraviť. Film začína tým ako hlavný hrdina na gauči, v špinavom byte, spotený, masturbuje pri gay porne a skoro ho to položí a takýchto príjemných obrazov je viacero. Celé je to natoľko až morbídne a zároveň presne vykalkulované, že je ťažko film ohodnotiť. Fraser hrá naozaj na Oscara, a dáva do toho maximum v každej scéne a naozaj tej postave vdýchol niečo čo by inak zrejme nemala a lepšie to trafiť nemohol. Ale príjemné sledovanie to nie je a je otázne či práve fakt, že sa jedná o až takto fyzicky spustnutého hrdinu nemá za následok, že prestížnejšie ceny zbiera zatiaľ viac Butler. Viem si predstaviť, že aj Akadémii sa predsa len viac bude pozdávať do histórie vpísať a oceniť fešáckeho bohéma čo eventuálne v žiari reflektorov vyhasne Elvisa, než osamelú ľudskú trosku Charlieho, hoci Fraser to myslím na body asi vyhráva. Každopádne výkon to je zo životných a chcelo vlastne veľký kumšt, aby film fungoval a aby Charlie stále pôsobil nejako ľudsky a aby v ňom človek videl aj trochu niečo viac, aby sa nestratilo že kedysi bol iným človekom. Ostatní Fraserovi len sekundujú a v niektorých prípadoch možno trošku zbytočne, aby sa film natiahol na povinné cca dve hodinky (vytvoriť okolo človeka čo žije úplne odizolovane dynamickejšie vzťahy sa nevyhnutne bez určitej účelovosti nedá). Aronofsky obezitu sníma preňho štandardne tak, že divák pomaly odvracia zrak, ako depresívny skoro body horor, vrátane tiesnivej hudby, aby nezdravosť Charlieho situácie maximálne zdôraznil. Skrátka keď sa tlačí sendvič hoci je jasné, že srdce a telo to už nedáva, je to prezentované odstrašujúco, so vztýčeným prstom. Tam kde Jared Leto prichádzal o ruku a Jennifer Connelly predvádzala sex show v Requiem za sen, tam Charlie má svoj eating binge. Vlastne je skoro prekvapivé, že až Aronofského ďalší film bude jeho prvý zdá sa čistokrvný žánrový horor, lebo v tejto škatuľke sa tak či onak často ocitá aj formou, aj obsahom, aj tým ako vie diváka vyčerpať.

Až po pozretí som zistil, že to Soderbergh točil na iPhone. Ako experiment v tomto smere veľmi podarené, lebo práve obyčajný až dokumentaristický vizuál činí príbeh ešte tiesnivejším a nepríjemnejším. Pomerne presne a výstižne zachytená bezmocnosť a potom postupne narastajúca paranoia, keď človek narazí na totálne vydrbaný, nepriechodný aparát, kde dovolávanie sa pravdy vedie len k stále väčšiemu útlaku a prípadné aj oprávnené rozhorčenie je interpretované len slovami "šibe mu" a len ťažko vysvetľuje kto sú tí naozaj šibnutí. Po prvú tretinu/polovicu dokým sa úplne nevyjasní wo co go (ak o filme nič neviete) je ten pocit beznádeje z absurdne potláčaných vlastných práv pomerne silný. A nakoniec sa z toho vďaka tomu vykľuje žánrovka, ktorá funguje ako má a ktorá vďaka netradičnej forme získala punc niečoho čo pôsobí naturalistickejšie a nepríjemnejšie ako konkurencia. Good job by Soderbergh.

Ako by to vyzeralo, keby Krypton nevybuchol a Kal-El by sa snažil s pomocou Kentovcov ešte ako dieťa vrátiť domov. Dobre myslené a veľmi dobre obsadené low-key sci-fi, ktoré potrebovalo ešte trošku prepracovať, aby sa stalo niečím viac než zaujímavým experimentíkom. Zaujímavá je ale aj interpretácia filmu ako metafory pre autizmus - celková určitá emocionálna chladnosť/odmeranosť, malé dieťa s osobitým vnímaním sveta, po odhalení toho čo vidí sa človeku odkrýva nový, dovtedy netušený rozmer reality...ak by to Nichols myslel takto, bolo by to veľmi nápadité z jeho strany, ale nemyslel. Každopádne táto rovina sa dá filmu veľmi ľahko pripísať a mne sa tak páči viac.