Jack staví dům

Filosofující (nes)mysl v podání Larse von Triera. Matt Dillon ubližuje ženám, dětem i zvířátkům, pojem mražená pizza si vysvětluje po svém, buduje svoji zvrácenost svéráznou architekturou a kupodivu i po této své odpudivé kreaci sehnal další herecké angažmá v "normálních" filmech. Na ploše více jak dvou hodin, kdy finální fáze představovala to nejpičoidní vyvrcholení, kontroverzní tvůrce neviditelně tajtrlíkuje po boku svého sériového vrahounka, který se (mnohdy filosofujícím způsobem) zpovídá (pro diváka skryté mužské osobě) ze svých zvěrstvech páchaných na živých tvorech, načež je prezentuje prostřednictvím jakýchsi pěti kapitol/incidentů. Což o to, jeho vyprávění má svá silná místa, bohužel, režisér své extrémy bere seriozně, groteskní rysy vyprávění si má divák objevit/dosadit sám, čímž vzniká rozkol. Mně přišlo veškeré dění až často k smíchu, mrtvoly málem mrkaly a nepolapitelný Rafinovaný vrah se mnohdy choval imbecilně. Tak třeba incident s Riley Keough, Elvis Presley by čuměl, jaké pěkné poprsí má jeho vnučka, byl úplný vrchol stupidity. Ta odhalí jeho totožnost, ovšem s policistou to nehne a jejímu křiku z okna, ke kterému je vrahem mohutně nabádána, nikdo ze sousedů a ani z okolí nevěnuje pozornost. Jiný režisér, béčkový nebo méně známý, by to prudce schytal, ovšem Trierovi je to tolerováno. Mezi námi, ani ta technická kvalita nebyla z nejdražších, chápu nezaostřené záběry/snímání, jistě, režisér musí ze svého nitra (třeba zrovna takto) zprostředkovat autenticitu prožitku, ovšem mnohem lépe by se hodilo jeho počínání vměstnat do přijatelnější stopáže. Přes dvě hodiny se dívat na Dillona, jak nehne ani brvou, s ubohoučkým finále k tomu, je docela zápřah. 6/10 (05.08.2020)

Naposledy Lars reflektoval trend artových a "artových" režisérov zobrazovať na plátne explicitné sexuálne scény, tentokrát to "schytáva" násilie a opäť je to s poriadnou dávkou cynizmu, provokácie a zámerného búrania klišé. Jacka tak možno brať úplne vážne ako polemiku o umení, ale aj s nadhľadom ako vtipnú polemiku o umení. Prípadne vás môže napadnúť, že nakrúcanie filmov je vo svojej podstate zločin, asi tu mal na mysli skôr tie komerčné, kde sa "zabíja" neustále autorský štýl a sloboda vyjadrenia samého seba a aj takáto interpretácia vás môže osloviť. Ale aj ten, kto sa bude tešiť na vizuálne spracovanie pekla, si príde na svoje. Jack celkom slušne hláškuje, jeho obsesie sú často vtipné a svojim spôsobom je to sympaťák. Ale stretnúť by ste ho nechceli. Takže Trierovi to opäť vyšlo, istú časť publika znechutil a istú nadchol a keďže jeho celoživotným umeleckým poslaním je vlastne presne toto, tak by sme mali byť spokojní... (04.02.2019)

Nic jinýho se od von Triera asi nedalo čekat... čím dále film postupuje tím horší to je. Nějaký scény jsou povedený a občas i poměrně vtipný, ale na dvou a půlhodinový film to nestačilo. Závěr mi hodně připomínal Twin Peaks. Možná kdyby v příběhu figuroval i nějaký detektiv, byl by film zajímavější a alespoň trochu napínavý. Umím si představit kombinaci typického Marlowe detektiva se sériovým vrahem Jackem, troškou víc humoru a hned by šlo pro mě o o třídu lepší film. Takhle je to prostě von Trierova úchylárna, kterou podle mě docela zachraňuje přítomnost jemnýho humoru a Matta Dillona, kterýmu role prostě seděla. (28.12.2018)

Temný a provokatívny Lars von Trier znova divácky na hrane. Dav sa delí na tých, ktorí nadšene tlieskajú jeho majstrovstvu, niektorí znechutene krútia hlavami a sú aj takí, ktorí sa nezaradia nikam. Nepoznám iného režiséra Larsovho formátu, ktorý dokáže jedným filmom znechutiť, pobúriť, zaujať a naložiť poriadnu dávku myšlienkových rozbušiek. Jack si stavia dom a to prostredníctvom symbolov, metafor a obrazov násilia v extrémnej podobe. Zároveň veľmi jemnocitne a poeticky prepája architektúru stavieb s duševnou konštitúciou, hľadá analógie v dozrievaní vína s rozkladom telesnej schránky a deformáciou duševného sveta. Centrálne vlastne rozoberá tematiku pudu, v Nymfomanke pud sexuálny, erotický, v Jackovi pud agresívny. Pud je vlastne energia, ktorá je človeku daná od narodenia, motivuje ľudské správanie. K ústrednej tematike ľudských agresívnych pohnútok pridáva témy viny a trestu, morálky, hraníc normality až abnormality, diferencovania psychopatie či psychózy. Sú vôbec naše agresívne predstavy naše vnútorné túžby, ktoré nikdy nemôžme realizovať v dennodennej realite a tak ich symbolicky vyjadríme v umení či inej činnosti? Kto je obeťou, kto predátorom? Vinná je obeť, lebo vzbudzuje či provokuje túžby alebo predátor, ktorý svojim túžbam podlieha? Aká je podoba zla a dobra na zemi a čo už nemožno definovať ako dobré či zlé, kde je vlastne tá hranica? Ťažko sa mi formuje názor, či ocenenie umeleckých kvalít režiséra nie je len podlahnutie dojmu, ktorý je postavený na tendencii šokovať. U Triera hrá prvé husle inakosť, originalita, nemožno mu odoprieť vlastný rukopis a to, že si filmy robí po svojom. Zároveň emočne nalieha, drví, šrotuje a divácke pocity a dojmy tlačí do najvyšších výšin niekde do extrému. A tým mi príde dosť manipulatívny. Na konci, aby sme to celé nebrali až tak veľmi vážne, ponúkne pár gýčových záberov. Úplný koniec zavŕši skočnou hudbou, ktorá má podprahovo nabudiť pozitívne emócie. Je to filmová nálož na druhú. (09.01.2019)

«Od dánskeho provokatéra Larsa von Triera môžem už asi očakávať úplne čokoľvek... ? » Určite, áno, a nijak inak ! »『 Vskutku som strašne znepokojene sledoval čudesného jedinca Jacka, ktorý má veľkú záľubu vo vraždení ľudí, a k tomu taktiež trademark - chorobné upratovanie po spomínanom akte chladnokrvného zabitia, a to ešte nie je zďaleka všetko, čo miluje, a čomu sa i venuje ! Nazýva sa ako : „Pán Rafinovaný” . Špecializuje sa predovšetkým na ženy, ale nerobí mu žiadny problém- zastreliť dieťa, ako škodnú zver. _ Je to zvrátené, je to nechutné, je to brutálne-kontroverzné ( u neho si skrátka toto čarovné slovíčko nemôžem nikdy odpustiť ! ), je to surové a beštiálne, bude tam samotné p-e-k-l-o, trvá to viac než dve hodiny- je to extrémne nebezpečné pre labilnejšie povahy, ktoré by mohli mať z videných obrazov možnú doživotnú traumu na duši, a preto tento film by som dal najradšej pod akýsi zámok, ktorý bude v konečnom dôsledku stále niekoho pokúšať myslieť si, že má na to pevné nervy, silný žalúdok, a tak sa vždy niekto nájde, kto dostane chuť na „zakázané ovocie” ? _ Hlavnej úlohy sa zhostil Matt Dillon, ktorý musí mať poriadny k-u-s odvahy, aby to takto presvedčivo zahral, klobúk dolu pred jeho odvážnym herectvom, keď si nedokážem predstaviť vhodnejšieho náhradníka na jeho nemilú postavu. Zároveň je aj rozprávačom spolu s Brunom Ganzom. Určitým spôsobom musí mať von Trier narušenú osobnosť, kedy ho vnímam, že je taký režisérsky „ANTI-krist” , s dostatočným zaujatím a vyjadrením sa, čo ho zaujíma i trápi. A pre mňa sa stáva pozeranie jeho filmov veľmi ťažkým, až odporným sústom, no, niečo ma na tom aj tak fascinuje... 』 (22.12.2018)