Andronikos

Najväčším problémom tohto filmu je v mojich očiach skutočnosť, že v ňom deti bez akýchkoľvek sentimentov bojujú - a zabíjajú. Stoja ale predsa na strane dobra! A predovšetkým: za svojej vlády v Narnii si síce možno osvojili techniku lukostreľby i oháňania sa mečom, ale v tomto filme sú to opäť zase len svojou povahou nedospelí, ale citliví ľudia, nie nejaké stroje na zabíjanie. - Plusom Princa Kaspiana je pre nás, obyčajných synov a dcéry Adama v dnešnej dobe, "hmatateľná", uveriteľná zápletka, realistickejšia ako tá v Levovi, čarodejnici a skrini: sú to intrigy, vraždy (alebo aspoň pokusy o ne) v boji o korunu. Mnohé je samozrejme i v tomto filme stále dosť ťažko pochopiteľné, ba miestami ťažko tráviteľné, napr. deus (pardon: leo) ex machina, ktorý privodí dejový obrat a happy end, ale je to fantasy a filmový prepis románu (už) svedomitého anglikána, takže sa niet čomu diviť. Ani tomu, že sú tu naivnosti, ani tomu, že tu máme "blábol" o boji dobra a zla. Až mi nebude stačiť ten mrzký svet všade v okolí, do ktorého patrí aj horda rozrušených kritikov tohto filmu a jeho kresťanských podtónov, zívajúcich komentátorov, osôb prelievajúcich slzy nad tým, že stratili 150 minút svojho vzácneho života sledovaním otrasne natiahnutej stopáže Princa Kaspiana atď., pustím si nejaký tzv. realistický film. Avšak pri tomto filme, ktorý som včera absolvoval po tretí raz v živote bez toho, aby som sa výrazne nudil, si chcem užívať mágiu vyfabulovaného narnijského univerza i magickú naivitu sladkých myšiakov, ktorí v ňom vystupujú. A ten súboj kráľa Petra a uzurpátora Miraza je pri všetkej svojej "nerealistickosti" výborný, dejovo i technicky, tvoriac tak v mojich očiach vrchol filmu. Svoju hlavnú výhradu som už menoval, ostatné sú v podstate podružné, pre mňa osobne bol tento filmový zážitok nadpriemerný. Natočené to je taktiež nadpriemerne. Preto môžem, ba musím tomuto pomerne hystericky podhodnotenému a zúrivo kritizovanému filmu dať aspoň ****.

Stokerovu predlohu som čítal. Vyznačovala sa dvomi vecami: príliš nevysvetľovala a nedotiahnutím rozpracovaných motívov a zápletok ma nehorázne sklamala a rozbesnila. Obdobnými nedostatkami sa vyznačuje aj tento film. Je síce pravda, že príbeh je tu o čosi ucelenejší než v knihe a vďaka (podľa niekoho málo efektnej) záverečnej konfrontácii hrdinov s bielym "červom"/"drakom"/"hadom" až tak dramaticky nesklame, ale aj tak je vidno, že scenár bol napísaný na kolene. Okrem iného sa vyznačuje tažko pochopiteľnými strihmi, zmenami prostredia ap. (dvaja hrdinovia sú v paláci lady Silvie - strih: hrdinovia sú kdesi v bezpečí doma[?]; hrdinu uchopí za nohu nainfikovaná hadia žena - strih: ... - strih: onen hrdina dáva do jaskyne dopraviť plyn). - K tomu pristupujú mizerné herecké výkony (neoslňuje ani figúra menom H. Grant), tri nepríliš pôvabné herečky (aj keď si, ako sa zdá, kolegovia komentátori väčšinou myslia opak), zmätené a hlavne nechcene komické a trápne, popri tom však miestami krvavé psychedelické snové vidiny, nepríťažlivá erotika... Napriek tomu k tejto snímke cítim určitú ťažko vysvetliteľnú afinitu. Možno to bude spomienkami na niekdajšie prvé zhliadnutie, keď som bol tuším teenagerom nižšieho veku a viac som celý film s jeho pseudohororovosťou a pseudoerotickosťou prežíval. Technicky, príbehovo i logicky je to určite podpriemer, avšak s ohľadom na zmienenú nostalgiu ho nebudem hodnotiť príliš záporne. Koniec koncov je "The Lair of the White Worm" v rámci hororového žánru istým osviežením a obsahuje aj niekoľko málo impresívnych scén (za zmienku rozhodne stojí tá so zneuctením symbolu sošky "nepravého boha" na kríži hadím jedom vychŕleným z hrdla záhadnej grófky). - Oceňujem sympatické zakomponovanie cisára-uzurpátora Carausia [v českom dabingu sa z neho stal Carusius], chopivšieho sa moci v rímskej Británii, do filmu, ale to, že by v danej dobe kresťanstvo zapustilo na ostrove korene, sa mi príliš nepozdáva; existencia monasticizmu okolo r. 290 na ďalekom západe Rímskej ríše je ahistorická už jednoznačne. - SPOILER: Je možné, že v jednom smere film Stokerovu predlohu značne vylepšil: postava grófky je tu len prisluhovačkou hadieho monštra, kým v knihe bola touto príšerou sama, čo ale príliš nekorešpondovalo s jej humanoidnou telesnou schránkou a správaním. (/SPOILER) - Ako je známe, krotitelia hadov využívajú hudbu iba ako kulisu pre divákov a hluché hady reagujú na mávanie píšťaly. V tomto filme ale hadohumanoidi využívajú svoj ľudský sluch na to, aby si zakrepčili na tóny hudby samotnej...

Tremors [I] na mňa nepôsobili tak deprimujúco, ako dva z novších dielov série, ktoré som mal v minulosti možnosť vidieť. Nejde tu totiž ani tak o odškrtávanie si položiek v zozname obetí predátorského vyčíňania najnovšieho objavu zo zvieracej ríše. Ide tu naozaj o konfrontáciu: je vcelku zaujímavé sledovať, ako sa usilujú zástupcovia druhu homo sapiens uniknúť z pažeráka omnoho rýchlejšieho, mohutnejšieho a silnejšieho tvora. Iba miestami sa do sledovania predsa len začne vkrádať aj nuda. Navyše sa červy nesprávajú celkom konzistentne (čo nemožno zviesť ani na ich údajnú schopnosť učiť sa). Ale dajme tomu! Nie je to prírodopisný film, takže môžeme akceptovať scenáristickú licenciu. :-) Nie som si istý, či je námet filmu úplne jedinečný, ale predsa len pridávam prvému "Chveniu" jednu hviezdičku nad rámec priemeru minimálne za originalitu zápletky (incl. rozmanitosti skonu či likvidácie nepríjemných červov).

Zápletkou a príbehovo slabšie než román R. Šimáčka i jeho televízna adaptácia. Oproti "Zločinu na Zlenicích hradě" má "Jménem krále" o vlások lepšiu výpravu. Na druhej strane Rodena a jeho šepot vo všeobecnosti príliš rád nemám a konkrétne v úlohe akéhosi kráľovho splnomocnenca jeho hlas nesadol môjmu sluchu už vôbec. Reálie sú tu dosť rozkolísané: sympatické je, že dôležitejší než bezmála moderné vyšetrovanie, dokazovanie a súdne rokovanie je napokon boží súd; prečo však z kňaza robí scenárista za každú cenu šaša a z Boha len vypráznenú frázu v rádoby bezmála existencialistických úvahách K. Issovej? Záverečný súboj poteší práve tým, aký je choreograficky jednoduchý a nenafúknutý; oproti tomu tu však máme dialógy, ktoré dikciou podľa môjho presvedčenia s 13. storočím nemajú nič spoločné. Vcelku je to sympatický český pokus natočiť niečo tzv. historické (konkrétne stredoveké!), ktorý pri všetkej svojej jednoduchosti a prílišnej modernosti aspoň výrazne neuráža. A pretože nie som Čech, nebudem v tomto prípade praktikovať národné "sebemrskačství" a neupriem tomu hodnotenie "priemer".

Scenáristicky to nie je nič extra, komediálnosť tu je miestami blbá a ani akciou či napätím to príliš neoplýva. Ale vcelku ma to bavilo aj pri druhom zhliadnutí a za radový akčný film to označiť určite možné je. Hviezdičku pridávam predovšetkým za možnosť vidieť Hopkinsa v nejakej vcelku normálnej (nelecterovskej) role, ale tiež za detaily ako vykrádanie ukradnutej prettywomanovskej odrhovačky K. Gotta a iné české reálie a niekoľko milých výrokov z úst Ch. Rocka (nepochybne tomu poslednému dosť napomáha český dabing).

Vo viacerých ohľadoch dosť nejednoznačný film. V samotnom závere nám totiž nápis cez obrazovku tlmočí určité zrejme úplne vážne mienené praktické posolstvo, o ktorom neviem, čo si mám myslieť. Bol tento film azda natočený iba kvôli tomuto apelu? (Sotva, nepochybne za tým bude obyčajná komercia! :-) ) - Približne prvé dve tretiny filmu sú akousi kriminálkou, čo ma ako nadšeného čitateľa detektívok muselo osloviť. Problémom je, že na rozdiel od rôznych filmových či románových fiktívnych prípadov nerobí v tomto na základe skutočných udalostí natočenom príbehu polícia žiadne pokroky a vraha jej do rúk prihrá náhoda. Lapanie páchateľa prebieha navyše akosi šablónovito, metódou pokusov, neustále sú preverované podozrivé osoby, pri ktorých sa však už pri prvom výsluchu ukazuje, že nie sú tým, koho polícia a my diváci hľadáme. Napriek tomu som sa nenudil. Aj vďaka tomu, že po celý tento "vyšetrovací" úsek filmu je pozoruhodným spôsobom budované napätie. Za zmienku stojí najmä technika rozdelenia obrazu na dva uhly pohľadu. - Druhá časť film je už o niečom úplne inom. Smeruje ku konkretizácii vety, ktorá film uviedla a v ktorej sa hovorilo, že vrah "sa priznal". Bolo to ale pomerne zvláštne priznanie... Tento druhý úsek filmu ma bavil menej, pretože jeho vyústenie bolo jasné, no na druhej strane mi poskytol fascinujúci pohľad na hereckú exhibíciu Tonyho Curtisa. - Nie je to žiaden moderný thriller à la Sedem, ktorý musí za každú cenu desiť, ohromovať a nútiť diváka zatínať päste. Je to pokojný thriller! Na spojení týchto protikladov má zásluhu asi najmä to, že sa tvorcovia museli aspoň do určitej miery držať skutočných udalostí. Neverím však tomu, že nemohli svoju prácu pokaziť. Tak sa však podľa mňa nestalo. Chcel by som viac takýchto filmov...

Je to taká nejaká predvídateľná dráma o ľuďoch, ktorí "pohŕdajú ľuďmi" a zo zištných dôvodov alebo trebárs aj zvláštnej lásky k sestre po nich šľapú. Dočkáme sa aj patričného dramatického vyvrcholenia a zlo je napokon náležito potrestané, ale mám pocit, že dnes by práve záver takéhoto filmu, resp. príbehu bol natočený omnoho dramatickejšie a pôsobivejšie (hoci by to možno znamenalo prílišnú "bulvarizáciu" a vybičovávanie emócii). Oceňujem na tejto snímke jej "archaickosť", prejavujúcu sa napr. pokojným plynutím deja a zložitými, ťažko sledovateľnými dialógmi, avšak súčasne mám pocit, že tento jej rys ju v inom ohľade robí neaktuálnou: na nadhodený problém by sme síce mohli naraziť azda aj dnes, ale ženská emancipácia pokročila... Navyše boli zobrazované prostredie a určité americké vrstvy konca 50. rokov (?) aspoň pre mňa osobne cudzie a jednotlivé scény telefonujúcich, pohŕdavo sa baviacich atď. novinárov, politikov, umelcov, (obchodných) agentov ma nudili alebo v lepšom prípade šli mimo mňa. Slušný film, tematicky zaujímavý a naliehavý, ale pre mňa v konečnom dôsledku pomerne neprínosný. Váham preto medzi *** a ****.

Presun hammerovského Draculu z 19. do 20. storočia a z Karpát do Londýna síce príliš vierohodne vysvetlený nebol, ale ako pokus o inováciu vcelku vyšiel. Menej inovatívnym je jeden dejový prvok (oživenie pána temnôt počas čiernej omše je chabou variáciou na Taste the Blood of Dracula), ale Dracula vo filme konečne nevystupuje ako niekto, kto sa fyzickej konfrontácie skôr bojí, a je to naopak Van Helsing ml., kto pred ním chvíľu uteká. Potešilo ma aj využitie "kriminálneho prvku" alias polície a vyšetrovania vrážd, akurát bol zodpovedný inšpektor na pomery A.D. 1972 trochu prehnane ochotný akceptovať vampiristickú teóriu postaršieho profesora. Vierohodná bola konečne aj postava Draculovho pomáhača, pretože svoju úlohu plnila so sebeckými zámermi, nielen z nejakého neuveriteľného nadšenia pre "mastera". - Film trochu zrážajú postavy mladých, ktorí sa nielen správajú hrozne, ale konajú aj nevierohodne. A veľmi ho zráža malá dynamika deja, nudnosť a absencia nejakej tej gotickej atmosféry. Pokus o to posledné tu síce nechýbal a bol koncentrovaný do scény čiernej omše, ale pôsobil skôr smiešne. - Nie som si úplne istý, či si to zaslúži nálepku priemer zo všeobecného hľadiska, ale z pohľadu fanúšika série predsa len áno, takže nateraz zostanem pri ***.

Stručne: Nuda a neracionálne sa správajúce postavy. Po dobrej atmosfére, ktorá v predchádzajúcich filmoch série vypĺňala aspoň časť stopáže, tu nie je ani stopy. - Podrobnejšie (obsahuje SPOILERY): Jediným pozitívom filmu je vcelku slušná koncentrácia pôvabných ženských tváričiek. Osobne tak hodnotím tri zo štyroch. Samozrejme, tieto tri štvrtiny si príliš neužijeme, zato tá jediná nepôvabná to nielenže prežije, ale ešte tam ako druhá hlavná postava figuruje do konca. - Lee alias Dracula sa správa s ohľadom na šablónu, vytvorenú v predchádzajúcich filmoch série, veľmi podivne: na hostí je milý, raz sa dokonca usmeje (ak ma zrak neklamal), jeho agresivita a strohosť sa vytratili. Zato nie je schopný po väčšinu deja zaobstarať si obete inak, než čakaním na to, až sa dostavia na jeho zámok. Logika jedného jeho kroku je pomerne chabá (zabije svoju domácu upírku a samozrejme zásobáreň potravy v jednom len preto, že sa chcela napiť aj ona). - Ešte horší než Dracula je však jeho netopier, ktorý so srdcervúcimi červenými očami a uši trhajúcim piskotom poletuje po filme, niekoho sleduje a občas dokonca odpraví. Fakt, že netopiera lietajúceho danou rýchlosťou by ručne navždy zlikvidoval každý homo sapiens starší než 12 rokov, resp. by pred ním aspoň utiekol, scenáristovi vôbec neprekáža v tom, aby ho nechal zabiť nielen kňaza v dôchodkovom veku (čo bola scéna, ktorá na mňa kedysi spravila vcelku dojem, ale po rokoch a zhliadnutí pár hororov navyše mi teraz už bola len na smiech), ale aj celý zástup obyvateliek nemenovanej dediny. - Pri nedostatku invencie a vystrieľaní nápadov v minulých epizódach draculovskej série sa scenárista uchýlil k niekoľkým krokom. Jednak si zrejme v zúfalstve spomenul na pôvod draculovského mýtu, knihu pána Stokera, a využil motívy úniku zo zámku po úzkej rímse a upírskeho vzrušovania sa nad zavýjaním vlkov. Po druhé: začal inovovať. Okrem sprznenia Draculových postupov a "charakteru", o ktorom už reč bola, sem dal nebývalé gore. Popri krvou postriekaných tvárach a stenách kostola tu máme aj grófa, zabíjajúceho svoju bývalú favoritku dýkou (prečo nie zubami, ako tradične?), a jeho lokaja, ktorý pílkou rozoberá telesnú schránku tejto odstánenej. To, že tieto úmrtia a pár mŕtvol so stopami zubov na krku nestačí prerušovať vlečúcu sa dejovú nudu, nechajme bokom. Ostatne, rovnako sa to nedarí ani zmienenému lokajovi, ktorý jediný je ako tak na celom filme zaujímavý, pretože sa "zmieta" medzi vernosťou pánovi a erotickými túžbami zameranými na hlavnú ženskú postavu. Tretím scenáristickým krokom je vykrádanie a na ruby obracanie jednej z minulých epizód: na začiatku Dracula Has Risen from the Grave sme mali nebojácneho kňaza a zakríknutých dedinčanov, v tomto príbehu je tomu presne naopak. - Vrchol scenáristovho "výkonu" však predstavuje nesporne to, že na začiatku sa vykrikuje čosi o tom, že plamene Draculovi neublížia, aby sme na konci videli, ako grófa upáli ako na potvoru doň udrevší blesk. - Oproti všetkým starším filmom s Leeom ako Draculom neskonalý úpadok na pozerateľnosti a zábavnosti.

To, čím si ma táto snímka získala, bolo jej zapracovanie významného zahraničnopolitického faktu 17. storočia (Pyrenejský mier 1659 a sobáš Ľudovíta XIV. s Máriou Teréziou [nie, nie je to chyba :-)], ktorý napokon viedol až k vojne o španielske dedičstvo) do príbehu a vykreslenie historických charakterov (Anna Rakúska, Jules Mazarin, Kráľ Slnko): môžeme sa síce sporiť o to, do akej miery bol Ľudovít XIV. naozaj ochotný obetovať svoje osobné rozmary a túžby štátu, ale étos tej doby taký bol a taký je aj vo filme. Môžeme sa dohadovať o Mazarinovom význame, ale trápny Richelieuov epigon (ako ho do značnej miery predstavil samotný majster Dumas v Troch mušketieroch po dvadsiatich rokoch) ani neschopný politik to nebol: ani jedným v deji filmu nie je. Odhliadnúc od jednej komediálnej scény, na ktorej sa spolu s ním podieľajú aj španielsky vyslanec a kapitán d'Artagnan, je tento film zatiaľ to najlepšie, čo som k Mazarinovi videl, a patrí asi aj k tomu najlepšiemu o medzinárodnej politike danej doby (nejde o fakty, ale o atmosféru). - Komediálne časti filmu ma spočiatku privádzali do zúfalstva (napr. scéna s oblečením d'Artagnanovho regimentu) a sčasti im to vydržalo až do konca (snaha erotomanského kapitána mušketierov zostať osamote s pani de Chaulmes v kočiari, resp. si nechať ňou "odpustiť" v lese), ale postupom času som si na ne zvykol a miestami ma i pobavili. - Film je pozoruhodný aj svojím príbehom, ktorý je dumasovský už len tým, ako prerába Dumasov motív z Vikomta de Bragelonne: Dumasom jemne obohatená história (o príhodu s takmer vymeneným Louisom XIV.) je prebratá, ale veľmi odlišne spracovaná - vyznenie epizódy sa zmení, úplne iné je tiež jej príbehové ukotvenie a priebeh, takže nám ako divákom nepomáha v odhadovaní deja ani znalosť románu, ani iných filmov o väzňovi so železnou maskou. - V podstate môžem zopakovať prvú vetu Enšpíglovho komentáru, na ktorý týmto odkazujem. A dodávam: Je to pohodový, romantický, snáď i komediálny film, ale tiež historicky a psychologicky vydarená štúdia. Naozaj, aj psychologicky (aj keď možno neplánovane), najmä v prípade postáv Ľudovíta XIV. a jeho dvojčaťa, ktoré si musia svoj život a priority ujasniť - a s ktorými tak môžeme robiť aj my. No nenechali by ste na Henriho mieste skutočného Louisa radšej v Bastile? Pre mňa je to dosť nástojčivá a nie banálna otázka.