jedna_vrana

Bill Maguire: „Neviem, prečo ma všetci považujú za Nostaradama. Váš odhad je rovnako dobrý ako môj.“ Tento film je možné hodnotiť najmä na základe znalostí doby, o ktorej hovorí a kedy vznikol. Žiadne špeciálne efekty, čisté filmárske remeslo. Vyjadruje obavy z obdobia studenej vojny, vtedy obludné rozhodnutia mocných sveta mohli spôsobiť podobnú katastrofu. Väčšina deja sa odohráva v redakcii denníka Daily Express. Veď kto by mal prinášať objektívne a nezmanipulované posolstvo, ak nie oni? Scény vyľudnených londýnskych ulíc, hmly a vyschnutej Temže sú desivé aj bez hudobného podkladu. Zaujala ma aj symbolika – film je zafarbený na začiatku a na konci do oranžova, inak je čierno-biely.

Peter Serge Butko nie je ani Jakubisko, ani Kosturica, aj keď vo filme boli náznaky, že by sa im chcel priblížiť. Komédia má ukázať život vysťahovalcov zo Slovenska do Báčskeho Petrovca v srbskej Vojvodine. Možno by sa mu zámer aj podaril, ale snaha pobaviť publikum je prehlušená príliš jednoduchým, niekedy až fekálnym slovníkom, dialógmi „nehercov“, ktoré im veľmi nejdú z úst a nezvládnutie vážnych tém, ktoré film nastolil. Lebo zostali nezodpovedané. Či už ide o národnú neznášanlivosť, náturu slovenského vidiečana, či vzájomné vzťahy postáv, nič nie je dotiahnuté do konca. Oceniť možno len tú snahu autora. Nečakajte, že vás bude pichať v boku od smiechu.

Pred pár rokmi som si postupne pozrela dovtedy vydané série Leteckých  katastrof. Fascinovalo ma, že často išlo o súhru náhod, ktoré piloti nemohli nijako ovplyvniť, nakoniec spôsobili nešťastie. V tomto prípade to bolo úplne inak. Človek si povie, že niečo také sa môže stať len v Mexiku - lietadlo, na palube s niekoľkými vládnymi predstaviteľmi, pilotujú dvaja absolútni amatéri, dokonca s falošnými dokladmi o výcviku na tomto type lietadla! Nakoniec dúfam, že len v Mexiku. Aby toho nebolo málo, lietadlo sa zrútilo do ulíc hlavného mesta, kvôli čomu došlo nielen k materiálnym škodám, ale niekoľko ľudí prišlo o život aj na zemi.

Amedeo Modigliani patrí medzi mojich obľúbených autorov, čítala som jeho životopis, videla hraný film a teraz tento dokument. Je zaujímavou postavou dejín umenia – jeho jedinečný štýl s hladkými líniami, štíhlymi, až pretiahnutými figúrami, portréty žien bez očí. Svojich súčasníkov svojimi obrazmi a sochami provokoval. Priatelil sa a zároveň súperil s Picassom. Svoj krátky život prežil v chudobe a svoje diela často vymieňal za jedlo a alkohol. Zomrel mladý, podľahol tuberkulóze a asi najstrašnejšia vec sa stala len pár hodín po jeho smrti. Veľa umelcov v minulosti malo takýto pohnutý život a mňa to dojíma. Ak si uvedomíme cenu ich obrazov, za akú sa dnes predávajú na aukciách. Napriek všetkému zanechali po sebe nezmazateľnú stopu.

V týchto dňoch spomíname a vraciame sa k filmom Juraja Jakubiska. Tak som sa po rokoch vrátila k Pehavému Maxovi. Lenže čaro príbehu videného pred mnohými rokmi vyprchalo. Zázrak sa nekonal. Možno sa niekedy vrátim k plnokrvnejšej verzii „Teta“, ktorú som tiež kedysi videla.

Naši domáci miláčikovia... Milujeme ich, tie obrázky sú pekné. Lenže po druhej časti mi začala chýbať nejaká pridaná hodnota – že sa dozviem niečo nové, čo som o nich nevedela. A tak to skončilo len pri pekných záberoch.

Príbehy sú smiešne, desivé, pochmúrne, ironické... Našla by som ešte oveľa viac prívlastkov, ale podstatné je, že som sa dobre bavila. Možno nie sú vyrovnane výborné, ale pocit na konci zostal – stálo to za to. Autentická atmosféra westernov s krásnymi výhľadmi, dobrým obsadením a príbehmi, ktoré vás dokážu prekvapiť. Jediným spoločným znakom, ktorý som objavila, že v každej etude sa objaví mŕtvola. Potešil Tom Waits, aj Liam Neeson.

Čo tomuto príbehu vlastne vyčítať? Je o problematickom vzťahu matky a dcéry, ale všetko zmení choroba. Takže nakoniec vyčítam skoro všetko – príbeh hrá na city, ale nie je originálny, poučný ani povznášajúci. Nevedela som sa vcítiť do myslenia postáv a ich počínanie bolo nelogické, zamerané na diváka, ktorý má byť dojatý. Áno, diváka takéto filmy dojímajú. Takže konštatujem, že ide o vypočítavý scenár.

Sara Southworth: „Recenzovanie je ako sex. Riadiš sa tým, čo tam je, nie tým, čo tam nie je.“  Film má dve roviny – personál reštaurácie, ktorý tiež môžeme rozdeliť do dvoch táborov – tí, ktorí makajú na plné obrátky a snažia sa vytvoriť imidž luxusnej reštaurácie a tí, ktorí sa len tak motajú po prevádzke a robia chyby (aj z osobných dôvodov, ako je to aj v prípade Andyho Jonesa, ktorému sa rúca celý svet, najmä vlastným pričinením). Na druhej strane ctení hostia – ako správni malomeštiaci, ktorí si môžu dovoliť posedenie v drahej reštaurácii, si svoju pozíciu nadradenosti skutočne užívajú. Špeciálnymi hosťami sú televízny šéfkuchár Alastair Skye a recenzentka reštaurácií Sara Southworth. Zaujímavý nápad so zábermi jednou kamerou a na vás sa vyvalí taká dávka stresu, že sa rozhodnete nikdy viac neuvažovať ani o myšlienke na otvorenie staničného bufetu. Film so dopozerala v stave depresie.

Uhtred (Aethelstanovi): „Ak zabiješ 100 otcov, dáš 300 synom dôvod vzoprieť sa Ti.“ Po tomto filme som bola rozčarovaná, kvalita sa vôbec nepribližovala pôvodným sériám. Čiastočne sa zmenilo obsadenie hercov, nastal chaos v deji, kým si človek uvedomí, kto je kto. Zatiaľ čo v seriáli bol čas na budovanie napätia a vývoj postáv, tu je to uponáhľané, réžia je neohrabaná a rozkúskovaná. Aj Uhtredovi akoby zmizla iskra v oku. Film je síce napínavý a má nosnú myšlienku, ale mala som pocit, akoby bol natočený nasilu, vo chvíli, keď už nebolo treba nič viac dopĺňať.