Rorschach_SK

"Ľudia sú podivné stvorenia. Nie vždy ich presvedčíš, že bezpečie je pre ich dobro". Ako by dopadol sfilmovaný pokus Schrödingerovej mačky? Možno nejako takto. Ste v bezpečí a zároveň v nebezpečí vo vnútri aj vonku. Ako komorná psychologická dráma s minimom postáv by si vystačila aj bez napojenia na univerzum Cloverfiledu (aj keď mám isté pochybnosti, o aké univerzum ide, keď to, čo sme mali možnosť vidieť, nijako nesúviselo s pôvodným snímkom) a skôr by som ju vedel predstaviť ako pilot k nejakému seriálu, keďže vyšumí do prázdna. Ťahákom sú predovšetkým herecké výkony Johna Goodmana a Mary Elizabeth Winstead, ktorých síce brzdí slabší scenár, ale nedávajú na svojich postavách až tak poznať. Ich vzťah je ako na hojdačke a keď už si divák myslí, že je situácia nejako vyjasnená, príde ďalší zlom. Tiež nás snímok naučí zopár vecí - hlavne, že na už nikdy nebude dívať na týpkov z dokumentárnej série Doomsday Preppers rovnako (alebo sa vám potvrdí to, čo ste v kútiku duše tušili), taktiež že naučiť sa šiť vám môže zachrániť život, rovnako ako mať po ruke nejaký ten molotov môže byť sakra šikovná vec.

Vskutku premárnený potenciál. The Kill Point chcel byť zmesou Heat a The Negotiator, ale vo výsledku je len ako tri krát vyluhovaný čaj. Pritom námet je zaujímavý - vojnový veteráni, zocelený bojmi v Iraku sa vydajú prepadnúť banku, lenže sa akcia pokazí a skončia zavretý v banke, obklopený políciou. Sakra, z tohoto sa dalo vyťažiť veľa. Hlavne ak sa hlavných charakterov na výbornú zhostili na jednotku Donnie Wahlberg a John Leguizamo. Bohužiaľ scenár je jednou z najväčších slabín seriálu (aj napriek tomu, že jeden zo scenáristov - James DeMonac pracoval práve na výbornom The Negotiator) - zbližovanie sa s rukojemníkmi je jeden z najstupídnejších prevedení štokholmského syndrómu aké som kedy videl - charaktery rukojemníkov sú skôr paródiou a idú podľa akéhosi televízneho seriálového manuálu - dizfunkčný vzťah otca a syna, citové vzplanutie Mr. Wolfa a jednej blondíky, bohatá dcérenka, ktorá nebude poslúchať atď. Tiež bola zbytočná odbočka s miliardárom. A výlety Mr. Wolfa pred banku a jeho komunikácia s okolím už snáď netreba ani komentovať. Vrcholom sú však prestrelky, ktoré pôsobia veľmi odfláknuto a lacne či scéna zneškodnenia dvoch členov SWATu, niečím čo by som nazval smrteľné objatie zo zadu (tu som sa smial snáď 5 minút). Nízky rozpočet sa prejavil aj na réžii a kamere, veľa scén má vyslovene štúdiový charakter a kamere by pristalo viac dynamiky. Takže sa mňa len za tri, len preto, že tvorcovia ostali len na polceste a pochovali výborný námet.

"Nerozumieš. To je ich hlavná základňa. Je tam takmer 100 teroristov. - Áno? Mali si priviesť viac mužov." Bloody hell - pokiaľ ste predpokladali, že nemôže mať nikto väčšiu smolu na teroristickú verbeš ako John McClain, to ste ešte nestretli Mikea Banninga. Po tom čo v prvom filme vymaľoval krvou kórejských neviniatok zrúcaninu Bielej Chalúpky sa zas dostal do prúseru - teda ten jeho prívesok, ktorému zas niekto ide po krku. Ale keďže sme v dvojke, musíme byť ešte megalomanskejší - preto tentokrát zrovnáme zo zemou polovicu veľkomesta a pre podporu turizmu tak urobíme u nášho bratského národa v Londýne. Útok, vedľa ktorého aj 11.9. vyzerá ako nepodarená akcia neschopných kebabov z predmestia Kandaháru - je pôsobivý. Nelogický, pritiahnutý za vlasy, ale pôsobivý. Butlerovi ide záchrana od ruky, teroristov masakruje tak rýchlo, že sa jeden obáva, že si Briti nestihnú zo Sýrie priviesť nových :-) Efekty a CGI zažili aj svoje lepšie časy, ale čo na tom - hlavné sú výbuchy a oheň, oheň - viac ohňa. Dvojka sa ničím nelíši od jednotky - tupý príbeh, akcia ako na hojdačke, nezničiteľný Butler, hordy mŕtvych teroristov, jeden stratený prezident a jeden večne vševediaci viceprezident. PS: osobne som si pri všetkých tých zabitých hlavách štátov vychutnal predovšetkým nemeckú kancelárku, pri ktorej zabití som mal podivné mravenčenie v podbrušku = yes, i'm touching myself tonight!

"Čo znamená byť človek? Schopnosť uvažovať? Predstavivosť? Milovať alebo smútiť? Pokiaľ áno, tak sme viac ľudia, než kto kedy bude". Ja, moje ôsme ja a Wachovský - unikátne dielo, vybočujúce zo seriálovej tvorby na svetelné roky ďaleko, inšpirujúce sa Atlasom mrakov, ale prinášajúce vlastný príbeh, vlastné témy a vlastné posolstvo. Osem ľudí, osem miest, osem príbehov - jedna myseľ. Spoločne zdieľajú nie len svoje emócie - lásku, smútok, nenávisť, ale si aj navzájom radia a pomáhajú, bez ohľadu na vzdialenosť ktorá ich od seba delí. Seriál prinášajúci témy z najrôznejšieho prostredia spoločnosti, búrajúci všetky možné tabu - bez otvorenej mysle to radšej ani nezačnite pozerať. Vrcholom sú potom spoločne zdieľané scény ako tie akčné, tak aj tie civilné - ako spievanie piesne What's Up (z ktorej ide veľmi príjemný feeling), spomienky na ich pôrod či sexuálna scéna naprieč celým svetom. Aj keď spočiatku mi niektoré postavy liezli na nervy, postupom času, čím viac sa ich príbehy prehlbovali, som si vybudoval vzťah ku všetkým. Akási spoveď Lany Wachovskej je cítiť, hlavne skrz postavu Nomi (výborná Jamie Clayton). Vyzdvihnúť treba aj výbornú kameru a strih (zmeny scény sú tu tak plynulé, že to divák ani nevníma) a tiež výborný soundtrack - ktorý obratom skončil v mojej zbierke, čo bolo u seriálu snáď prvý krát. Záver: ostáva len veriť, že druhá (áno už potvrdená) séria si udrží vysokú laťku, a zas sa budeme môcť s našou osmičkou stretnúť niekde v clusteri. PS: aby som nezabudol, tiež sa dozvieme že Van Damme, s telom černocha a dušou malej kórejky rozhodne nepatrí do starého železa :-)

"Asi ste si pomysleli, že Vám priateľ hovoril, že je to film o superhrdinovy, ale ten chlapík v červenej kombinéze práve z toho druhého urobil skurvený kebab. No možno som super, ale rozhodne nie som hrdina." Yop, po asi najúprimnejších titulkoch posledných rokoch, je nám naservírovaná tá najbrutálnejšia love story všetkých, nie len komiksových, čias. Príbeh kde kadencii vystrelených guliek bok po boku sekundujú len hlášky, narážky, debaty s divákmi a búranie štvrtej steny v podaní Kapitána Deadpoola, sakra vlastne len Deadpoola. Snímok, kde si autori robia prdel nie len samých zo seba, el rakoviny ale aj z ostatných filmov z Xmen univerza. Od režiséra, cez scenáristov až po Ryana Reynoldsa sú všetci istý tým, ako chceli Deadpoola podať divákom a áno, je to sakra vidieť. Deadpool vybočuje zo všetkých vyjazdených koľají a zakladá sa vlastnú jedinečnú kategóriu. U mňa osobne z podobne komediálne ladených komiksoviek na plne čiare prekonáva AntMana a len kúsok mu chýba k Strážcom Galaxie. Yes, good fucking Deadpool.

"Ten neger v stajni má list od Abrahama Lincolna?" Tarantino na pôde jedného dostavníku a jednej chaty rozbehol takmer dokonalú krvavú divadelnú hru, kde prím hrajú prepletený scenár so skvelými dialógmi, partia výborných hercov a Morriconeho hudba. Na škodu tu je len prepálená štopáž. Hlavne v prvej "dostavníkovej" časti je to asi najviditeľnejšie. Ako náhle sa však dej presunie do chaty až tu sa film rozbieha naplno. Kto predstiera kým je, kto má akú motivácia byť v tejto snehovej búrke na ceste Red Rocku a sakra, kde je Minnie. Napätie stúpa, nervozita kropí potom čelo a je len otázka času než začnú lietať guľky (vo všetkých významoch toho slova). A že lietať začnú, to si buďte istý. Tarantino opätovne potvrdzuje, že natočiť zlý film je pre neho takmer nesplniteľná misia - len tak ďalej.

"Ja nie som Jedi, ale poznám silu. Prúdi skrz a okolo všetkých živých bytostí. Zavri oči. Cítiš to? Svetlo, vždy tam bolo. Ukáže ti cestu. Ten meč, vezmi si ho." KÚZLO JE SPÄŤ. J.J. Abrams je fanúšik Star Wars, presnejšie starých Star Wars. Cítiť to počas celej epizódy VII, ktorá čerpá zo svojich predchodcov (najmä epizódy IV), čo však nie je ku škode filmu (záleží na vašom prístupe). Nostalgia je prítomná na každom kroku, či už scénami, príbehom alebo slovnými narážkami, pre fanúšika čisté potešenie(detail ako lis na odpad :-)). U mňa až nečakane také, že som počas dvoch dní absolvoval dve premietania - 2D v origináli a 3D s dabingom. 3D je výborné, aj keď bolo dorábané a dabing neurazí, ale osobne som si viac užil originál. Ale aby sme zas neboli až taký nostalgický, máme tu novú generáciu, ktorá sa aj napriek mojím počiatočným pochybnostiam, zhostili svojich úloh výborne - prekvapil najmä Boyega, z ktorého som mal najviac obáv, ale aj taký Driver či Ridley nezaostávajú. Áno aj Driver, na ktorého sa aspoň z môjho pohľadu zniesla až neočakávane veľká kritika. PS: pre fanúšikov Expanded Universe, ktoré malo byť pre účely pokračovania vymazané, potešujúca správa, že Epizóda VII naznačuje, že nie všetko bolo nakoniec vymazané a inšpirácia je viac ako viditeľná, J.J. jednoducho vie, čo je dobré :-)

"Ja už sa smrti nebojím. Ja už som zomrel." Už od prvých minút som niekde v podvedomí tušil, že toto je jeden z filmových vrcholov tohto roka. Úchvatná kamera zachytávajúca scénu v dlhých neprerušovaných záberoch a s podmanivou, až snovou, hudbou - miestami poskytujúca až mystický zážitok. Surová a naturalistická forma, ktorá miestami vyráža dych - scéna u medveďom je v tomto asi predčasným vrcholom snímku a klobúk dolu, pred spôsobom, ako to zvládli. Po prvej hodinke tempo poklesne, ale paradoxne mi to nijako nevadilo. Glassovo putovanie v tejto časti filmu, by som prirovnal k jeho vlastnému očistcu, ktorým si musel prejsť, k jeho opätovnému znovuzrodeniu. DiCaprio si týmto snímku snáď už konečne toho Oscara vydupal, ale v Revenantovi by som vyzdvihol min. aj Hardyho, ktorému sa tento rok skutočne darilo.

"Libby, to čo nám teraz povieš je veľmi, veľmi dôležité. Zabil tvoju mamičku a sestry Ben? Keď sa to stalo, bola si v dome. Povedz nám, bol to Ben? Zabil ich, že? Každý človek má v sebe nejaké tie temné miesta, avšak tie, ktoré majú Libby a Ben sú zahalené temnotou a tajomstvom jednej noci, ktorá vzišla so šialenstva, zúfalstva a lásky. Porovnanie tohto filmu so slávnejším Gone Girl (oba príbehy pochádza z pera Gillian Flynn) je pre Temné miesta asi až príliš kruté. Prvým rozdielom je jednak post režiséra, kde Paquet-Brenner nedosahuje ani zďaleka majstrovstva Singera a už vôbec nedosahuje kvalít samotnej autorky, ktorá sa tentokrát na scenári nepodielala. Z tohto dôvodu v podstate po celý snímok neprenikneme do psychológie hlavných postáv, ktorú režisér nedokázal plnohodnotne preniesť z knihy na filmové plátno a len kĺže na povrchu (dlhšia stopáž by v tomto prípade bola na mieste). Temné miesta sú tak vo výsledku priemerným thrillerom, ktorý neurazí, ale ani neprekvapí a ktorý stojí len na výbornom výkone Charlize, ktorá opäť dokazuje, že zvládne utiahnuť celý film aj sama.

"Amerika sa spája s Ruskom. To neznie moc priateľsky". Veľmi príjemné tohtoročné prekvapenie, so skvelým retro feellingom, zaujímavou kamerou, strihom a hudbou v štýle starých bondoviek, povedal by som, že ešte v oveľa uvoľnenejšej atmosfére. K dokonalosti chýba len lepší scenár, ktorý má svoje hluché miesta. Hlavné trio sa skvele dopĺňa (aj keď nemohli byť odlišnejší) a chémia medzi "manželmi" Hemmer a Vikander je výborná, človek by im to aj uveril - najme pripitá Vikander aj jej predohra pri pešničke "Cry To Me" bola fakt na zožratie :-)