GTS_PUNK

Maria (Lea van Acken) nie je typickou štrnásťročnou dievčinou. Pochádza z rodiny, kde je kresťanská viera na prvom mieste, nadovšetko ostatné. Pod vplyvom miestneho duchovného otca, ale najmä svojej matky, sa rozhodne svoj život naplno obetovať Bohu. Túto svoju oddanosť však pojme doslovne, čo nakoniec vyúsťuje do radikálneho záveru a zakončenia jej pomyselnej krížovej cesty. Človek môže od tohto filmu očakávať všeličo. Náboženskú agitáciu, zľahčovanie celej otázky viery v "Niečo" alebo aj poňatie viery v ľahšom svetle. Čo však v skutočnosti od tohto filmu dostáva, je mix plný zmiešaných pocitov, diváckeho sklamanie a najmä poriadnej dávky fanatického poňatia kresťanstva. Film záberovo postavený na statickej kamere, tichých, no vraj úderných dialógoch a minimalistickej atmosfére, však ani zďaleka nepôsobí tak, aby dokázal naplno zaujať. Už prvá scéna, ktorá dĺžkou dosahuje takmer štvrťhodinu, je "dobrým" odrazom toho, akou cestou sa uberá celý film. Nemožno povedať, že statická kamera je zlá, to vôbec nie, ale v prvom rade by mala pasovať do príbehu. A to sa v prípade tohto filmu absolútne nedeje. Táto pomyselná krížová cesta hlavnej postavy, ktorá si "nesie svoj kríž" v podobe spochybňovanie svojich činov a pochybovania o sebe, na jednu stranu dobre odráža krutú realitu, kam až môže prehnaná viera človeka doviesť. Ale chváliť spracovanie tohto konceptu rozhodne nemožno. Nezaujímavé spracovanie príbehu, bohužiaľ, pochováva všetok potenciál, ktorý námet ponúka. Išlo by ho využiť omnoho lepšie, rovnako ako doň zapojiť statickú kameru. Minimálny dobrý dojem zanecháva film snáď pri výbere niektorých hercov a ich stvárnených rolí. Lea van Acken predstavuje malú šedú kresťanskú myšku, ktorej podobné dievča mohol stretnúť už každý z nás. A hoci je jej výkon dobrý, ostáva v tieni Franzisky Weisz, ktorá ju v roli jej matky zatienila. Máloktorá postava vás dokáže prinútiť ju tak veľmi nenávidieť, ako sa to v tomto prípade darí Franziske Weisz. Na jednu stranu skvelé, na druhú absolútne nechutné. Kreuzweg nefunguje, ako by mal. Darí sa mu poukazovať na nástrahy náboženského fundamentalizmu a ponúka obstojné herecké výkony jednotlivých protagonistov. Týmto sa mu však ani zďaleka nedarí zamaskovať pomerne nudné spracovanie príbehu, ktoré je navyše znásobené statickou kamerou, miestami pôsobiacou až divácky trýznivým dojmom. Zas a znovu jeden z filmom, ktoré ponúkajú potenciál, ale sami sa oň dokážu pripraviť, čo je veľká škoda. Výsledný výtvor a jeho sledovanie sa rovná malej diváckej krížovej ceste, ktorej kroky snáď povedú k lepšej tvorbe.

Životný príbeh Williama Shakespeara (Joseph Fiennes) a jeho hry o "Rómeovi a Júlii" v svojskom podaní režiséra Johna Maddena je zvláštnym romanticko-dramatickým dielom, ktoré ani zďaleka nedosahuje svojho potenciálu. Film vo veľkom zlyháva na toľkých dôležitých frontoch, až sa tomu nechce veriť. Od námetu, cez príbeh sa postupne rúca takmer celý koncept, ktorý predstavuje tento dvojhodinový snímok vraj plný lásky, ale najmä diváckeho sklamania. Natočiť film o snáď najdôležitejšom a najväčšom prozaikovi nielen anglických dejín by bolo hodné chvály, avšak iba v prípade, že by dielo neskĺzlo do vôd predstavujúcich niečo podobné, ako majú diváci možnosť vidieť tu. Pomerne ľahký námet so snahou zaplniť ho humornými prvkami zo začiatku dokáže fungovať a prvých niekoľko minút je znesiteľných. Potom, od nejakej chvíle, všetko zrazu prejde do roviny ukrutného diváckeho trápenie sa pokračujúceho až do záveru celého filmu. Cez kŕčovitý, ale hlavne nudný dej, ešte kŕčovitejšie pôsobiace postavy zahrané špičkovými, ale v tomto prípade nesympatickými hercami, posúvajú dej dopredu. Je pritom vysoko pravdepodobné, že divák bude jedným okom sledovať dianie vo filme a druhý okom hodiny, aby vedel, keby sa to všetko skončí. Komédie dokážu byť dobré. Dokonca aj historické komédie dokážu byť dobre. A verte či nie, ale aj romantické historické komédie dokážu byť dobré. Prečo takmer nič v tomto prípade nedokáže fungovať? Príbeh sa ťahá pomaly, nezaujímavo a tí herci. Nie, jednoducho nie. Sledovať dve hodiny nesympaticky pôsobiacu Gwyneth Paltrow v nepresvedčivom mužskom kostýme či nudného a nezaujímavého Josepha Fiennesa ako Shakespeara, to už človek radšej siahne po takmer hocičom inom. Vedľajšie postavy na diváka pôsobia lepšie. Možno práve tým, že ich na obraze toľko nevidieť. Z pomedzi nich snáď najlepší výkon podáva v podstate ešte len začínajúci Ben Affleck. Ďalším nešvárom podtrhujúcim slabú kvalitu filmu je nereálne pôsobiaca výprava. Deju situovanému niekedy do šestnásteho storočia patričným spôsobom nezodpovedajú kulisy, scéna a celé je to akési neuveriteľné. Tentokrát nie v dobrom slova zmysle. Jediným solídnejším faktorom filmu sú kostýmy jednotlivých postáv, ktoré aspoň trochu dvíhajú celkovú úroveň. Shakespeare in Love sa aj napriek tomu bude stále plaziť nízko pri zemi. Ostáva záhadou, ako mohol ten film v roku 1999 vyhrať siedmich Oscarov, tri Golden Globes a štyri ocenenia BAFTA. Dobrý námetom, ale s absolútne nudným, zdĺhavým a vyčerpávajúcim príbehom, ktorému dominuje nesympatické hlavné herecké duo, je tento film skôr kandidátom na Zlatú malinu. Je to celé akési pritiahnuté za vlasy a pôsobí to zle. Vyhnite sa tomuto ak hľadáte dobový film, komédiu či romantiku. Najlepšie bude, ak sa tomuto filmu vyhnete úplne. Dve hodiny, dve nekonečné hodiny shakespearovského divadla v tom najhoršom a najnudnejšom podaní. Opona spadla. Chvalabohu.

Ridley Scott znovu na vesmírnych potulkách, alebo Matt Damon opustený na Marse. Tento veľmi stručný opis sumarizuje inak vyše dvojhodinový film, ktorého dej sleduje príbeh astronauta Marka Watneyho (Matt Damon). Pri evakuácii misie z červenej planéty ho posádka musela nechať za sebou v domnienke, že je mŕtvy. Nebol, kvôli čomu ho teraz čaká ešte niečo oveľa horšie. Prežiť na nehostinnej planéte s obmedzeným jedlom, vodou a všeobecnými zdrojmi. Jediný človek široko ďaleko je on sám. Ale áno, prekvapivo to Ridley Scott aj na staré kolená, bez urážky, dokázal v tomto prípade vytiahnuť poriadne vysoko, a divákovi naservírovať chutnú sci-fi porciu s tak trochu inou príchuťou, než bol od neho zvyknutý. Vesmírom sa nepotulujú slizké vraždiace monštrá, ale iba Matt Damon na Marse, ktorý sa s celou situáciou vyrovnáva po svojom. Väčšinu času s veľkou dávkou humoru, ktorou so sebou strháva aj diváka. Inokedy zase aj najkomplikovanejšie problémy rieši očividne až príliš jednoducho a bez akýchkoľvek prekážok. Tomuto sa akosi nechce veriť, čo šramotí inak dobre naštartované filmové lunárne vozidlo v nehostinnom, ale na pohľad úchvatnom prostredí Marsu. Miestami film atmosférou dokonca pripomína viac komédiu. Zatiaľ, čo ľudia na Zemi v NASA panikária ako Watneyho zachrániť, ten si to tam hore všetko užíva. Teda, všetko ako všetko. A podľa možností samozrejme. Prvá polovica filmu je tak divoká a skutočne zábavná, plná scén života "stroskotanca" na Marse. V druhej polovici sa však už, bohužiaľ, prechádza do viac serióznejšej a dramatickej roviny s plánom na jeho záchranu a väčšou vyzretosťou deja. Ako samostatný celok by druhá polovica nemusela vyznievať až tak zle, ale keď ich spojíme do jedného s tou prvou, filmu to akosi neprospieva a znižuje mu to na kvalite. Síce len mierne, ale všetko sa počíta. A nepomáhajú tomu ani jednoduché, detinské riešenia niektorých situácii či priebeh všetkých operácií bez takmer akýchkoľvek problémov. Príbehovo je tak celý dej skôr maximálnou fikciou, než niečím čomu by divák mohol skutočne uveriť. Ak to tak však má byť, tak potom to vychádza na jednotku a film baví. Na tom má výrazný podiel aj herecké obsadenie. Hlavná rola Mattovi Damonovi skvele pasuje, diváka baví humorom a oslňuje charizmou. Vo vedľajších úlohách sa predstavuje hneď niekoľko nemenej známych hereckých tvárí vo viacerých zaujímavých roliach. Bavia najmä rôznorodé postavy z prostredia NASA, ako napríklad svojský riaditeľ Teddy Sanders (Jeff Daniels), vedúci misie na Mars Vincent Kapoor (Chiwetel Ejiofor) či ľudia zodpovední za výrobu modulu, ktorý má za Watneym letieť na Mars. The Martian je nadpriemerne dobré a uspokojujúce sci-fi dobrodružstvo jedného muža na Marse, tisícov ľudí na Zemi a piatich niekde medzi. Tvorcovia, či už snáď samotný autor knižnej predlohy, dokázali skvelo rozložiť do deja napätie s dramatickými prvkami a doplniť ho humornými pasážami, ktoré robia z filmu to pravé orechové. Relatívne dlhá minutáž aj vďaka tomu plynie pomerne rýchlo a až na niekoľko momentov v druhej polovici, by si divák mal film užiť od začiatku do konca. Veľkú zásluhu na tom nesie už spomínané herecké obsadenie s minimom zbytočných, nezaujímavých či otravných postáv. A aby toho nebolo málo, všetko toto dopĺňa skvelý, zväčša retro hitmi nabitý soundtrack. Kvalitatívne nadpriemerné, ale ľahko stráviteľné sci-fi.

"Nechceš přece zradit svou vlast, že ne?" Mladá talentovaná atlétka Anna (Judit Bárdos) prejavuje potenciál stať sa solídnou osobnosťou československého športu. Pohlavári športového zväzu však nechcú ponechať nič na náhodu, a tak sa rozhodnú, že Anne nanútia injekcie prípravku Stromba. Po nejakom čase však odmietne tieto steroidy brať, a práve vtedy sa začne všetko okolo nej rúcať. Pohľad do života mladej atlétky, ktorú stvárnila Judit Bárdos je odrazom nielen krátkeho úseku jej športovej kariéry, ale najmä odrazom doby, kedy bolo socialistické zriadenie v Československu na svojom vrchole. Film podarene ukazuje ako boli jednotlivé odvetvia spoločenského života prepojené a riadené tak, ako chcela strana. Zničené životy "bezvýznamných" jednotlivcov nikoho "tam hore" nezaujímali. Vidno, aké špinavé hry sa proti odporcom režimu používali a ako sa s nimi jednalo. Dobové praktiky sú v príbehu tak prezentované pomerne dobre, no bohužiaľ dobovú atmosféru zo snímku veľmi necítiť. Aj keď sa tvorcovia snažia dobu maximálne napodobniť, akosi to na diváka nefunguje. Atmosféra je tu vykreslená veľmi slabo, čomu veľmi nepomáhajú ani dobové reálie. Slabý je rovnako aj námet celého filmu, ktorý síce zo začiatku zaujme, ale postupne akosi prestane baviť. Mimo hlavnej dejovej línie si tak viac divák užíva tú vedľajšiu, ktorá v konečnom dôsledku vedie k hlavnému vyvrcholeniu filmu. Tak či onak, príbeh je vyrozprávaný zvláštne, na všetko ide pomerne rýchlo a neveľký počet hercov celej veci takisto nepomáha. Oceniť však treba to, že vzťahy medzi jednotlivými postavami sa filmu darí celkom dobre vykresliť, pričom práve na nich stojí celý film. Jednotlivé rozbroje postáv dodávajú celému tomuto dielu atmosféru. Lenže tú by potrebovalo aj na iných frontoch. Posilniť by potreboval napríklad aj na tom hereckom. Popri Judit Bárdos sa v hlavných úlohách predstavujú Aňa Geislerová ako ctižiadostivá matka, a Roman Luknár ako nekompromisný tréner, ale baviť sa o nejakých nadpriemerných výkonoch nie je ani zďaleka namieste. Fair Play je takým čudným filmom. Na jednu stranu sa v ňom darí zachytiť dopingovú mašinériu v socialistickom Československu, ale za daň, že divák bude mať na konci z celého filmu zvláštny pocit. Pri všetkom sa totižto nejedná o zlý film, no stále má k dokonalosti ďaleko. Socialistické zriadenie zachytáva hodnoverne, plusom navyše by bolo, keby sa mu darilo atmosféru vykresliť aj v prostredí. Príbeh rovnako nie je na zahodenie, ale má niekoľko svojich múch. Film celkovo dobieha do cieľa ako priemerný bežec. K zlepšeniu by to chcelo nejaký ten tréning navyše. Alebo snáď Strombu?

Posledná časť trojdielnej filmovej série o vraždiacej konštrukcii sa retrospektívne vracia v čase. Dej situuje do doby pred udalosťami v prvom filme a divákovi sa snaží poodhaliť aspoň časť tajomstva, ktoré sa skrýva za pôvodom a účelom celej "Kocky". Hlavná dejová línia sleduje dvoch operátorov, ktorí majú zaznamenávať, čo sa vnútri v jednotlivých miestnostiach deje a počúvať rozkazy odniekiaľ z hora. Postupom času však obaja zisťujú, že tu nie je všetko s kostolným poriadkom, a že hlavnou úlohou "Kocky" je... Celú dobu vodiť diváka za nos a ponúknuť mu príbeh, ktorý ho bude hodinu a pol držať v napätí, pričom on dúfa, že mu na konci ponúkne aj reálnu odpoveď a rozuzlí celý tento trojdielny kolobeh brutálneho kockatého vraždenia. Lenže márne. Film radšej preberá hlavný príbehový námet z predchádzajúcich dvoch častí, a popri dvoch hlavných postavách operátorov, dokáže sledovať ešte skupinku ľudí vnútri gigantického objektu. Tretíkrát to isté ale už ani zďaleka nebaví. Divák by už skutočne radšej dostal nejaké odpovede a malá iskierka nádeje svitne vo chvíli, keď sa na scéne objaví akýsi Jax (Michael Riley). Tá ale aj rýchlo zhasne a jediné, čo si divák na konci môže spojiť dohromady, sú súvislosti, ktoré vykresľujú univerzum vonku "Kocky" ako antiutopickú krajinu s tvrdou disciplínou a vierou v Boha, ktorá do tohto zariadenia umiestňuje ľudí nevhodných pre daný systém. Každý si to však môže vyložiť po svojom, ale takto celá séria vyznieva najlogickejšie. Rovnako ako v predchádzajúcich častiach, podobne aj tu vystupuje len malá hŕstka béčkových hercov a prostredie pôsobí maximálne sivo, kovovo, chladne a depresívne. V tomto dieli to ale akosi cítiť najviac. Zároveň však treba dodať, že sa jedná aj o najhorší diel z trojice. Cube Zero namiesto očakávaných odpovedí divákovi naservíruje ďalšiu dávku brutálnych smrtí, ale tie už akosi prestali baviť. Kvalita inak priemernej a celkom pozerateľnej série, sa týmto počinom prepadáva dole. Úplne pokojne sa môžeme baviť o sklamaní, ktoré podčiarkuje fakt, že aj keby bol tento film tým najlepším filmom na svete, stále to bude len priemerné béčko. Takto je z neho dokonca podpriemerné béčko. A ak sa vôbec nájde niečo, čo na filme baví, nebude toho veľa. Dejové rozuzlenie nestojí za veľa a chabému koncu trilógie nepomáhajú ani herci.

Revízori vo všeobecnosti nie sú obľúbenými postavičkami medzi širokou verejnosťou. Podarená partia z budapeštianskeho metra to však má ešte oveľa horšie. Nielenže musí čeliť pestrej plejáde cestujúcich, ktorí sa akokoľvek snažia vyhnúť platenie pokuty, napáda ich alebo sa s nimi háda, ale jednotlivé skupinky revízorov dokonca súperia medzi sebou aj použitím zvláštnych a tvrdých praktík. Príbeh s režisérskou taktovkou Nimróda Antala ponúka divákovi nevšednú sondu do priestorov metra v Budapešti a na jeho pracovníkov. Film je pomerne kvalitnou kombináciou jedinečnej komédie s dramatickými prvkami, ktoré sa však týkajú len niektorých postáv či pasáží v deji. Primárne je totižto film naozaj komédiou, jednou z tých, ktorá pracuje s netradičným námetom a formou kratších, ale vtipom plných scén, posúva príbeh dopredu. Ak sa teda vôbec môžeme baviť o nejakom príbehu. Celistvosť a jasné smerovanie by ste tu hľadali márne. Dej skôr sleduje potĺkanie sa hlavnej postavy, Bulcsúho (Sándor Csányi), stanicami a zákutiami metra. Nielenže ho živí, ale je aj jeho domovom, z ktorého neodišiel už nejakú dobu. Práve s jeho postavou možno spojiť aj spomínané dramatické prvky filmu, keď akoby bojoval s vlastnými démonmi a minulosťou, ktorá nie je vo filme úplne vysvetlená. Ale ani byť nemusí, rúško tajomstva sa do príbehovej atmosféry a k jeho postave hodí. Pomerne veľké množstvo vedľajších postáv nezohráva vo filme väčšiu či menšiu úlohu než tá hlavná, ale kvalitne ju dopĺňajú. Spomedzi všetkých zaujme zvláštna, ale sympatická Eszter Balla. Dominantou celého filmu je však humor, o ktorom nemožno povedať, že by nefungoval. Ba naopak. Krátke scénky, v ktorých revízori kontrolujú jednotlivých cestujúcich, sú zárukou zábavy a ich pracovné "hádzanie hrachu o stenu" diváka zaručene pobaví. Podarených a vtipných momentov tieto scénky ponúkajú niekoľko, ale tou najlepšou je bez najmenších pochýb súboj "motýlik vs. pílka". Avšak ani scénka u psychiatra nie je na zahodenie. Kontroll je mierne zvláštnym filmom z tmavého, špinavého a slnečnicovými semiačkami zapľuvaného budapeštianskeho metra. Okrem dominantného humoru ponúka miestami dramatickú atmosféru, ktorú podtrhuje viacerými originálnymi zábermi solídnej zvládnutej kamery. Dejová línia je však len akýmsi prvkom "tackajúcim" sa po peróne, ktorý nemá jasné smerovanie či cieľ. Divák sa tak viackrát môže pristihnúť pri tom, že sleduje len sled scén, ale márne v nich hľadá hlbší zmysel. Možno tam je, možno nie. Nech posúdi každý sám. Tak či onak, film nie je najhoršou voľbou, čo sa komédie týka, ale ostatné žánre v ňom radšej veľmi nehľadajte.

Len niekoľko skladieb akejkoľvek skupiny je známych takmer každému. Keď príde reč na nemeckú skupinu Rammstein, spomedzi pesničiek, ktoré si vybaví aj "obyčajná" verejnosť, je práve táto jednou z nich. Nemožno sa ničomu čudovať, keďže toto berlínske zoskupenie dosiahlo svojou tvorbou aj ďaleko za hranice svojho žánru. Skladba z druhého štúdiového albumu "Sehnsucht" sa vyznačuje najmä poctivou industriálnou tvrdosťou, na ktorej si skupina zakladá, ale v tomto prípade to dokáže vytiahnuť ešte o nejaký ten stupeň vyššie. Besniace gitary v kombinácii elektronického sprievodu klavíra a chytľavého textu si takmer okamžite na začiatku skladby podmania každého, kto započuje ich tóny. A kto sa im aspoň na chvíľu čo i len trochu poddá, len veľmi ťažko na ne niekedy zabudne. Podobné je to aj s videoklipom, ktorý možno takisto označiť ako kultovú záležitosť, najmä vďaka jednotlivým maskám členov skupiny. Videoklip sa snaží o rozprávanie krátkeho príbehu, ale ten pokojne možno odsunúť na druhú koľaj, keďže až tak veľmi nezaujme. Za dominantný a najlepšie zvládnutý prvok celého videoklipu treba označiť kameru a šikovne zvládnutý strih. Vo viacerých záberoch sú uhol snímania, hra so svetlom či jeho odrazy lahôdkou, ale to je tak všetko. Inak neponúka žiaden výraznejší prvok, vďaka ktorému by mohol kvalitatívne získať. Du hast je tak rozhodne skladbou, ktorá si každého podmaní viac svojim zvukom, než vizuálom videoklipu. Bez najmenších pochýb ju pritom takisto môžeme radiť aj medzi najlepšie skladby skupiny Rammstein, ktoré uzreli svetlo sveta. Dokonca snáď patrí aj medzi základné stavebné kamene celosvetovej popularity tohto berlínskeho industriálne znejúceho giganta metalovej scény. Videoklip k skladbe nenudí, neurazí, ale ani neoslní.

Evanovi (Keanu Reeves) na víkend odchádza rodina do plážového domu, lenže on musí ostať doma a pracovať. Večer, keď odídu, sa spustí obrovský lejak, a netrvá dlho, na dvere mu klopú dve premočené mladé slečny s pomerne banálnou prosbou. Dôverčivý a ochotný Evan ich púšťa dnu, nevediac pritom, že práve urobil najväčšiu chybu vo svojom živote. Ten najhorší víkend sa práve začal. Filmové "home invasion" námety môžu dopadnúť skvele, ak s týmto subžánrom thrilleru vie režisér pracovať. Ak nie, potom to môže dopadnúť podobným spôsobom, ako to môžeme vidieť v tomto filme. Eli Roth sa očividne nechal inšpirovať viacerými podobnými kúskami, ale jeho pokus diváka nemôže veľmi baviť. Minimálne na príbehovom fronte, ktorý síce v takýchto prípadoch máva jednoduchú zápletku, ale dokáže zaujať aspoň rozprávaním deja. Bohužiaľ, k tomu tu nedochádza a to je najväčším problémom celého filmu. Nehovoriac o tom, že viaceré scény a pasáže pôsobia buďto stupídnym alebo nudným dojmom. Miestami, hlavne po príchode slečien na scénu, dokonca dokážu u diváka vyvolať pocit trápnosti. Lorenzza Izzo spolu s Anou de Armas rozhodne pôsobia príťažlivo, o tom žiadna, ale ich postavy sa javia ako tie najväčšie mrchy, ktoré by rozhodne nikto nechcel stretnúť. Jedna psychopatka, druhá ešte väčšia, navyše so slabosťou pre "daddy" fetiš, obe sa svojich rolí zhosťujú viac menej presvedčivo, ale je diskutabilné, či na filmovom plátne aj reálne bavia. To isté aj dá povedať aj o Keanu Reevesovi. Prvky príbehu sa tu kvalitatívne sypú ku dnu, podobne ako úlomky kamennej skulptúry. Divák ich buď ochotne pozbiera a skutočne ho film bude baviť, alebo sa na ne len bude dívať a dúfať, že čoskoro zmiznú a objavia sa titulky. Väčšina zrejme zvolí druhú variantu, pretože kto chce poriadny "home invasion" film, siahne po niečom inom. Zdá sa, že keď nefunguje príbeh ani postavy, nebude fungovať nič, ale predsa. Jedna vec, ktorá tento podpriemerný thriller zachraňuje, je kvalitne zvolený soundtrack. A aj keď sa tak film nesleduje zrovna s najväčšou chuťou či diváckym zápalom doň, hudobná stránka ako-tak udržuje jeho kvalitu. Knock Knock sa snaží pôsobiť zaujímavo a prinášať aj štipku kontroverzie so vstrekom perverznosti, ale darí sa mu to len ťažko. Tak trochu očakávanú jednoduchosť námetu však úplne zabíja nezaujímavý storytelling, pri ktorom sa všetko začína aj končí. Celé sa to prenáša aj na postavy, atmosféru a celkový divácky dojem z filmu. Šikovná kamera v niekoľkých málo záberoch či podarený soundtrack je zrejme to jediné, čo dokáže vôbec vytvoriť nejaký dojem. Toto klopkanie na dvere akosi nefunguje. Kto chce podobný námet, ale s omnoho lepším spracovaním, prepracovanejšou psychológiou a ešte väčšou komornosťou, pre toho je tu film Hard Candy.

Dokumenty z prostredia letísk sú takmer vždy zaujímavo spracované. Keď však v titulkoch figurujú mená Matta Lucasa a Davida Walliamsa, divák si môže byť istý tým, že toto nebude len taký obyčajný "dokument". Veruže to platí aj v tomto prípade, keď sa tvorcovia kultového konceptu Little Britain vracajú ako rôznorodí pracovníci jedného z najrušnejších letísk v Británii. S plejádou nových postáv prichádza aj množstvo nových scénok, zas a znovu založených na cynizme, suchom humore a miestami ľahkej kontroverzii. Podobne, ako to už raz fungovalo, dokážu jednotlivé postavy v skečov baviť aj tu. Ostáva však povedať aj to, že kvalitu pôvodného konceptu táto krátka šesťdielna séria nedosahuje. Keďže sa však celý seriál odohráva na letisku, tvorcom sa otvorili nové možnosti a divák má možnosť vidieť "prácu" zamestnancov naprieč celým letiskom, z ktorého by zrejme odlietať nechcel. Spomedzi postáv asi najviac bavia lakomý majiteľ leteckej spoločnosti Omar Baba, rasistický imigračný úradník Ian Foot, zamestnanec pre styk s VIP cestujúcimi Moses Beacon, if you´ll pardon the pun, či večne nespokojní cestujúci Peter a Judith. Niekoľlo menších cameo rolí si strihli aj viaceré herecké celebrity, medzi nimi napríklad David Schwimmer či Ruper Grint. Samotný humor nemožno vôbec označiť za zlý, divák sa na ňom dosť pobaví, ale k skutočnej dokonalosti tomu chýba tá maximálna nechutnosť, zvrátenosť a neokrôchanosť, ktorou si dvojica Lucas-Walliams v roku 2003 získali divákov. Come Fly with Me je však dôkazom toho, že dobrá skeč show s nápadom sa dá spracovať v akomkoľvek prevedení. Humor je tu síce výrazne jemnejší, ale stále má v sebe poriadnu dávku cynizmu, na ktorom si zakladá. Množstvo rôznorodých charakterov pasuje na toto svojské letisko skvele a monotónny hlas rozprávačky vzbudzuje dojem, že divák sleduje skutočný dokument. Niečo ako Ultimate Airport Dubai, len v zvláštnejšom britskom kabáte.

"God creates dinosaurs. God destroys dinosaurs. God creates man. Man destroys God. Man creates dinosaurs." Označovať niektoré filmy ako legendárne nemusí byť vždy na mieste. A hoci treba s týmto výrazom naberať veľmi opatrne, pri tomto diele Stevena Spielberga ho môžeme použiť bez obáv a oprávnene. Príbeh, ktorý pozná zrejme každý filmový fanúšik, rozpráva o Johnovi Hammondovi (Richard Attenbourough) a jeho netradičnom zábavnom parku, v ktorom sú hlavnými atrakciami naklonované dinosaury. Všetko vyzerá tak, že sa park bude môcť čoskoro otvoriť širokej svetovej verejnosti, ale na poslednej obhliadke parku, ktorú mu majú schváliť odborníci, sa veci akosi vymknú spod kontroly, a razom musia všetci bojovať o holý život. Námet príbehu síce vyznieva ako pomerne jednoducho napísaná dobrodružná záležitosť, ale nemožno sa nechať oklamať. Baví od začiatku až do konca a dej takmer nemá hluché miesta, keďže sa na obraze stále deje niečo zaujímavé. Veľký podiel na celkovej kvalite príbehu má aj množstvo vedľajších, avšak nemenej podstatných faktorov. Tým snáď najdominantnejším je herecké obsadenie v hlavných úlohách s výraznou dvojicou Sam Neill a Laura Dern, ktorí sú dopĺňaní jedinečným a svojským Jeffom Goldblumom. Aj keď jeho postavu matematika Iana Malcoma treba zaradiť medzi tie hlavné, jedným dychom je potrebné dodať, že vo filme nedostáva toľko priestoru, koľko by si možno zaslúžil. Každý jeho jeden výstup na scéne je radosť sledovať a hlášky, ktoré vypúšťa z úst, patria v celom filme k tomu úplne najlepšiemu. Napríklad tá, ktorá je citovaná vyššie. Tá, dovolím si tvrdiť, patrí k najlepším hláškam nielen v tomto filme, ale v celej kinematografii všeobecne. Ani vedľajšie herecké obsadenie nie je na zahodenie, pričom za zmienku stojí minimálne Samuel L. Jackson, stále s cigaretou v ústach a hláškou "Hold onto your butts". Neodmysliteľnou súčasťou celého filmu je aj neskutočná CGI animácia. Áno, neskutočná, aj keď dnes už na nej vidieť značné nedostatky, pričom sú jasne zreteľné napríklad v úvodných scénach v brontosaurami. Avšak späť v roku 1993 to muselo všetkých divákov maximálne ohromiť a preto sa nemožno čudovať, že jeden z Oscarov, ktorý tento film získal, bol práve za vizuálne efekty. Rozhodne zaslúžene. A aby toho nebolo málo, celé toto prehistorické predstavenie zasadené do moderných dní je podfarbené jedným z najlepších filmových soundtrackov všetkých čias a vždy, keď zaznie, divák nemá problém ho okamžite zaradiť k danému filmu a vybaviť si ikonický prílet helikoptéry na ostrov Isla Nublar. Ikonických a pamätných scén je tu hneď niekoľko a ťažko vybrať tú najlepšiu. Jurassic Park bez najmenších pochýb možno zaradiť medzi legendy svetovej kinematografie. Či sa to už niekomu páči alebo nie, je to tak. Steven Spielberg režisérsky opäť nesklamal a dokazuje, že vo svojom obore patrí k jedinečnej extratriede, ktorá sa narodila s talentom tvoriť veľké filmy. Jazda týmto prehistorickým parkom ponúka všetko, čo môže divák od filmu chcieť - kvalitný príbeh s kvalitným hereckým obsadením, zaujímavú výpravu či vynikajúci soundtrack. Prvý a legendárny diel položil základy pre ďalšie dva filmy, ktoré však za ním kvalitatívne zaostávajú.