Illioplius

Knižná predloha je príliš nechutná nato, aby sa film vytvorený podľa nej mohol stať úspešným. Preto bolo potrebné Grenouilla značne poľudštiť. Čo by inak mal vykonávať chladnokrvne a bez záujmu, tu robil s obavami a emóciami. Dokonca mu filmoví tvorcovia primysleli pociťovanie lásky k niečomu tak nudnému a nezaujímavému, ako je ľudská osoba. To by ich Grenouille vysmial a samozrejme sa to odráža aj na logike filmu, ktorá bola v prospech masového diváka zámerne naštrbená. V zásade som však nadšený vykreslením priestorov, postáv a scén. Vrcholná scéna však mala byť omnoho živočíšnejšia, no to by zrejme tiež bolo proti chuti nehĺbavým divákom. Napriek tomu vyzdvihujem zobrazenie nechutných veci dostatočne nechutne, čo samo osebe čiastočne posúva kinematografickú latku bližšie k realizmu. A realizmus je v tomto diele to úplne najdôležitejšie.

Sympatická je mi samotná snaha tohoto dokumentu ísť proti arogantnej presile. Divákovi sa tak dostáva pohľad z celkom inej strany, no nie zo stredu. Neobjektivita je v tomto dokumente síce ako keby istým spôsobom oprávnená, no napriek tomu by som viac uvítal, keby sa ku slovu dostali aj predstavitelia opačného tábora. Beztak však hodnotím tento dokument nadpriemerným hodnotením (teda tromi hviezdami) a odporúčam ho k zhliadnutiu ako vhodný k rozšíreniu názorového spektra a tým pádom aj k tvorbe vlastného názoru.

Pre tých, čo majú radi akciu, tento film nie je správna voľba. Only Yesterday má však atmosféru a veľmi pekný príbeh. Predpokladám, že to dokážu oceniť predovšetkým hĺbavejší diváci, ktorí často spomínajú na svoju minulosť a chápu, čo je na tom spomínaní krásne. Okrem spomenutého tento film ponúka aj nahliadnutie do bežnej japonskej rodiny s jej každodennými problémami a myslím si, že tým čiastočne naštrbí viaceré predsudky.

Na úkor atmosféry bolo miestami ubraté z logiky a deja, čo však menšiemu divákovi vôbec neprekáža. A taký aj Ponyo je – pre deti. Veď aj hlavnými hrdinami sú asi najmladšie postavy zo všetkých doterajších Miyazakioviek. No predsa mám obavy, či sa dokáže také priemerné päťročné dieťa stotožniť so Sosukem, ktorý mi pripadá až príliš zodpovedný na svoj vek. Film ako taký je milý a fantázia v ňom samozrejme nechýba, aj keď mňa osobne až tak nezaujal. Štyri hviezdy sú úplne dostatočné.

Na tomto filme sa mi najviac páčila úžasná atmosféra jednej zo štvrtí Tokya, ktorá príbeh dokonale dopĺňala. Svet ako stvorený na dospievanie, zážitky a hlavne krásny príbeh, ktorý je obsiahnutý v tomto filme. V prípade Whisper of the Heart nemali fantáziu iba jeho tvorcovia, ale i samotná hlavná hrdinka, vďaka čomu môžeme lepšie preniknúť do jej mysle. Dej možno nie je tak originálny, ako sme pri filmoch od Štúdia Ghibli zvyknutý, no napriek tomu je tento veľmi pekne vykreslený. Prívržencom tohto žánru zhliadnutie určite odporúčam.

96 hodín, alebo jeden a pol hodiny sledovania násilia, strieľania, zabíjania a iných mafiánskych praktík. Milovníkov akcie, napätia a nepokoja tento film možno zaujme, no čudoval by som sa, keby ich aj uspokojil, keďže jeho naivita, neoriginálnosť a nereálnosť sú skutočne obrovské. Pre mňa film na jedno pozretie a zabudnutie.

Po čiastočne podvedomom spojení si názvu filmu s vôbec prvou scénou, som presne vedel, ako bude vyzerať aj tá posledná. A nemýlil som sa. Žiaľ, takýchto momentov bolo vo filme neúrekom, pretože to bolo jedno obrovitánske klišé. Nesmierne predvídateľný dej vo mne vyvolával trápne pocity, najmä pri toľko otrepaných scénach, ktorých sme sa už tak napozerali trebárs nedávno v nie veľmi originálnejšom a nie veľmi lepšom Avatarovi. Jeden typ deja bol však šikovne napasovaný na relatívne originálny príbeh, ktorý poteší zrejme najviac detského diváka. Čím ma však film úprimne prekvapil, bolo stratenie nohy hlavného hrdinu pri záverečnom úraze, vďaka čomu spolu s drakom Nočným besom takto tvorili jeden celok. Uvidíme, či sa dožijeme aj animovaného filmu pre deti, kde hlavný hrdina zomrie — dnes je možné všetko. Každopádne, zásady nepustia, takže tak, ako musel nastať aj „happyend“, museli nastať aj obvyklé, už spomínané, akože dramatické scénky počas filmu. Až sa čudujem, že to tí ľudia stále žerú, ale holt, keď sa raz niečo oplatí, bude sa to oplácať ešte dlho, vždy s párpercentnými zmenami. Preto sa aj nemožno čudovať nadpriemerne kladným hodnoteniam. Film pre nenáročného diváka.

Po zhliadnutí tohoto som mal rozporuplné pocity. Väčšina filmu ma znechucovala, menšia časť ma nudila, no a tá posledná časť mi pripadala milá a občas dokonca aj vtipná. Kladne hodnotím neveľké množstvo klišé, čo je asi spôsobené aj tým, že film je francúzsky, no na druhú stranu ma toľká infantilita, surreálnosť a občas až priam dadaickosť nezaujala. Galimatiáš teda hodnotím ako jednoznačne podpriemerne kvalitný film a osobne nemám ani najmenšiu chuť ho vidieť znova, lež naopak.

V tomto filme som nachádzal až príliš veľa podobností s Avatarom. Mimozemská planéta, na ktorej pristane (pre nich) mimozemšťan, teda vlastne (pre nás) pozemšťan. Rola diabolského plukovníka avšak tentoraz nepripadla votrelcom-pozemšťanom, ktorí sú v presile, ale ufónom-domorodcom, ktorí sú v presile. Živenie stereotypov o mimozemšťanoch ako o bytostiach veľmi podobných ľuďom, až na lietajúce autá, kupolovité budovy a zelené telá s anténkami (ktoré, mimochodom, celkom pripomínajú Shreka), ma tiež sklamala. Originalita tohoto snímku bola teda bohužiaľ veľmi veľmi malá, niektoré javy ostali úplne bez vysvetlenia (napr. rovnaký jazyk ľudí a ufónov). Podobnosť malého prieskumného robota-psa s Wall-em si všimne snáď každý, kto film Wall-e videl. Ako film pre deti toto avšak zabaviť celkom môže, no iba za predpokladu, že deti stále baví pozerať sa na to isté a smiať sa stále na tom istom. Napríklad mňa celkom pobavili pršiace kamene a s nimi spojené scénky: smutná scéna, zahrmí a vtom začnú padať z neba kamene, čo vyznie aj tak trochu ironicky. Pochváliť treba aj zopár referencií na známejšie filmy či iné fenomény. Takže aby som to zhrnul, pre mňa to bol dosť nudný film, avšak pozerateľný a pre deti iste celkom zaujímavý, hoci aj v tejto kategórii je to podpriemer.

„Manifest asociálov a ich cesta na vrchol“ by bol výstižnejší názov pre tento film. Síce trochu krkolomný, ale snáď by zľudoveli aspoň tie prvé dve slová. Žiaľbohu, nejde iba o asociálov, ale o vrahov a zlodejov. Rozoberanie otázky, ako sa takíto ľudia môžu stať idolmi, nepatrí do recenzie na film, no on sám takéto otázky v hlave diváka vytvára. Oceňujem pohľad do odlišnej kultúry, ktorý toto dielo prináša, no aj tak nemožno hovoriť o veľmi zaujímavom snímku. Aspoň pre mňa.