liberita

Podľa mňa je zbytočné klásť na najnovších Pirátov priveľké nároky a každému, kto plánuje ich vidieť, musí byť jasné, že od nich nemôže čakať hlboké dialógy či do najmenších detailov prepracovaný dej. Kto ich ale chce vidieť kvôli stále výbornému, pojašenému a zábavnému Deppovi, exotickým lokáciám či dobrodružnému svojráznemu pirátskemu životu, ten sklamaný nebude. Mne osobne sa páčilo využitie nových motívov a postáv, ktoré vniesli do filmu nevyhnutný nový vietor do plachiet a som rada, že duo Bloom/ Knightley bolo z hereckého obsadenia vynechané, pretože ich vzájomný vzťah a rozhovory už v druhej časti začínali byť neznesiteľne otravné a nudné. Namiesto nich romantiku zastupuje iskrenie medzi Deppom a Cruzovou, ktoré však nevyužíva všetky herecké kvality oboch predstaviteľov a príliš diváka nepresvedčí. Vzťah Claflina a Berges-Frisbey sa mi páčil viac, pretože napriek svojej neskúsenosti ho stvárnili presvedčivejšie. Je pravdou, že v hudbe Hans Zimmer čiastočne recykluje melódie zo starších častí, avšak spolupráca s dvojicou Rodrigo y Gabriela a ich španielske motívy soundtracku viditeľne prospeli (počuť to najmä na skladbách The Pirate That Should Not Be a Angry And Dead Again). Na vlnách podivna sa mi páčil, považujem ich za lepšiu časť než bola Truhla mrtvého muže a teším sa, čo nového tvorcovia série prinesú v ďalšom pokračovaní.

Spoločenstvo vlkov sa od začiatku až do konca tvári ako film, ktorý nie je pre všetkých, ale len pre určitú skupinu ľudí a fanúšikov práce režiséra Neila Jordana. Ja do tejto skupiny nepatrím a aj preto mi príliš nesadol. Uznávam jeho originálne poňatie príbehu, avšak kombinovaním viacerých dejových línií a príbehov vzniká určitý chaos a film sa stáva ťažšie pochopiteľným, nehovoriac o tom, že záver je viac než čudný, hoci ponecháva divákovi priestor na zamyslenie. Páčilo sa mi výtvarné spracovanie a prepracovaný scenár, v ktorom dostal vzťah Rosaleen a babičky úplne nový rozmer, rovnako ako jej vzťah k vlkom. Spoločenstvo vlkov sa určite oplatí aspoň raz vidieť a napriek zastaraným trikom zostáva kvalitnejšou a pôsobivejšou filmovou verziou Červenej Karkulky než film C.Hardwickovej.

Tento seriál som začala pozerať v dobe, keď mi došiel The Big Bang Theory a momentálne som v polovici rozpozeranej piatej série. Spočiatku sa mi nevidel veľmi zaujímavý či niečím výnimočný, zaujal ma až neskôr. Stále však dosť dobre nechápem, prečo sa volá, tak sa volá. Nemá to veľkú logiku, pretože si myslím, že totožnosť Matky sa možno odhalí v úplne poslednom dieli, ak vôbec. Aký má zmysel začínať väčšinu častí rozprávaním Teda o tom, ako ju spoznal, keď nakoniec sa daná časť skončí niečím úplne iným ? Priamočiarejšie a úprimnejšie by bolo, ak by jednoducho priznal, že deťom rozpráva o svojich zážitkoch s priateľmi a priateľkami. Nič viac a nič menej. To je moja hlavná výhrada k seriálu, k tým ostatným patrí často až príliš otravná Lilly a zbytočne naťahované dialógy o vzťahoch. Podľa mňa jednotlivé diely kvalitatívne veľmi rozdielne nie sú, možno skôr celé série. Čo sa týka pozitív, tým hlavným a najatraktívnejším je samozrejme Neil Patrick Harris v úlohe Barneyho, ktorý napriek svojej povesti zostáva neodolateľným sympaťákom, legendárnym hláškarom a gestárom a má obrovský podiel na popularite celého seriálu. Okrem Lilly mám rada aj ostatné postavy, plus epizodické pôsobenie hudobných a iných hviezdičiek (Enrique Iglesias, Britney, Heidi Klum). No a na záver, nesúhlasím s častým názorom, podľa ktorého je HIMYM len ďalšou variáciou na Priateľov a to z jednoduchého dôvodu, že Priateľov som nikdy nemala rada a nepovažujem ich za vtipných, zatiaľčo tento seriál a jeho humor rada mám.

Je fajn, ak nie je film čistým prierezom jedného jediného žánru. Menej fajn už je, ak zabrúsi do príliš veľa žánrov a v konečnom dôsledku sám nevie, či sa má sústrediť na romantiku, mysterióznosť, detektívku, akciu, dobrodružstvo či čokoľvek iné. Presne to je prípad tejto veľmi voľnej adaptácie známej rozprávky bratov Grimmovcov. Na jednej strane rieši záhadu vlkolaka, na druhej sexualitu, na ďalšej komplikované rodinné vzťahy. To všetko spolu veľmi nedáva zmysel a film pôsobí veľmi rozpačitým dojmom. Ďalšou vecou, ktorá mi na ňom dosť vadila, je, že na ňom až príliš vidno Hardwickovej predchádzajúci projekt, Twilight a rovnako ako on aj Karkulka pôsobí, ako by bola zameraná výhradne na vekovú skupinu násťročných. Dialógy sú neskutočne banálne, neoriginálne a klišovité, hlavne pri rozhovoroch Valerie a Petra, dej sám osebe je až príliš jednoduchý Mala som problém prepočúvať celý hudobný doprovod, ktorý sám o sebe nestál za veľa a do filmu sa nehodil. No a napokon, Amanda Seyfried je fakt mizerná herečka pri každom pohľade na ňu sa mi stále len vybavovalo, ako drásala uši v Mamma Mia. Pozitívne hodnotím celkom dobrú atmosféru, vhodné prostredie a sympaťáka Shiloha Fernandeza v úlohe Petra.

Takže pekne po poriadku. Hlavná myšlienka je výborná a mala by značný potenciál, keby sa jej chopili šikovní tvorcovia a do hlavných úloh obsadili dobrých hercov. Lenže namiesto toho je scenár neskutočne zúfalý a humor sa v ňom nájde ťažšie než príslovečná ihla v kope sena. Čo sa týka hercov, Luke Wilson nie je dobrým a presvedčivým hercom ani s prižmúrením oboch očí, Maya Rudolph je nudná a nezaujímavá a spolu tvoria mizernú dvojicu. O niečo lepšie svoju úlohu zahral Dax Shepard a väčšina ľudí z budúcnosti, pretože nemuseli príliš hrať a dokazovať, že majú IQ, aké majú. Plus vôbec nechápem, prečo slovenská distribúcia nazvala film Návrat z doby ľadovej. Nemá to absolútne žiadnu logiku a so samotným filmom to vôbec nesúvisí. Čiže vcelku slušný námet a úvodná scéna, ale to je vlastne všetko, čo ohľadom tohto filmu stojí za reč.

Tretia časť Fantaghiro pokračuje po ceste, ktorú pred ňou vyšliapali prvé dva diely, ani raz z nej neodbočí, je však jasné, že začína smerovať k rozprávke naozaj len pre tých najmenších a k čoraz klišovitejšiemu a nudnejšiemu scenáru. Počas celého deja však stojí v popredí nová postava Tarabasa s jeho hypnotickým pohľadom a veľmi atraktívnou vizážou. A napriek všetkými rečiam Fantaghiro o tom, ako veľmi miluje Romualda, len s premáhaním sa jej dá uveriť, pretože medzi Alessandrou Martines a Nicholasom Rogersom to na plátne iskrí oveľa viac a presvedčivejšie než medzi ňou a Kimom Rossim Stuartom, ktorého Romualdo začína byť s každou novou časťou čoraz viac odsúvaný do úzadia.

Pokračovanie úspešnej prvej časti, ktoré sa ešte viac hemží českými a slovenskými hercami a lokáciami (mimo iné Oravský hrad). Problémom tejto časti je, že hlavnú negatívnu postavu tvorcovia zverili Brigitte Nielsen, čo je o dosť skúsenejšia herečka než Alessandra Martines a svojím výkonom tak ústrednú Fantaghiro ľahko zatieni. Príliš sa mi nepáčili príliš tmavé a nevýrazné scény v interiéri hradu Čiernej kráľovnej, vidí sa mi, že na rozprávku pre deti je tu dosť erotických náznakov a záver je príliš naťahovaný. Stále si ale Fantaghiro udržala úroveň nastavenú prvým dielom, aj vďaka sympatickým hrdinom a nádhernej Minghiho hudbe.

Aj po mnohých rokoch zostáva pre mňa prvá Fantaghiro jednoznačne najlepším a najprepracovanejším filmom celej série ako i jedným z najdôležitejších filmov môjho detstva. Je rozprávkou, v ktorej je všetko, čo k správnej predstaviteľke tohto žánru patrí : krásna a odvážna princezná, ešte krajší a odvážnejší princ, nadprirodzené bytosti, romantika, ale aj humor a štipka strachu. Všetko je doplnené pekným prostredím a nádhernou hudbou Amedea Minghiho. Priznávam, že s odstupom rokov sa k nej staviam o niečo kritickejšie než v detstve (hlavne k občas rozvláčnemu scenáru), ale nostalgické spomienky strávené v prítomnosti Fantaghiro sú silnejšie.

Pre mňa bola prvá Parba sklamaním a od režiséra viacerých výborných road movie komédií Todda Phillipsa som rozhodne čakala viac. Ústredný motív je pritom skvelý, len nemá šancu rozvinúť sa naplno, pretože ho obmedzuje a brzdí scenár. Scenár, ktorý by mal prekypovať vtipnými, až mierne vulgárnymi hláškami a sexuálnymi narážkami chýba a namiesto neho tu funguje len akási trápna a nudná napodobnenina. Nehovoriac o otrasnom Galifianakisovi, ktorého som pretrpela pri Na doraz, ale tu mi už liezol neskutočne na nervy. Dve hviezdičky za hercov (mimo Z.G.), hudobné pozadie a dobrý nápad.

Seriál sa očividne inšpirovali Scooby Doom a hoci je večne vystrašený a nenažratý pes a partička deciek, čo mu robí doprovod, oveľa rozsiahlejší, starší a známejší fenomén, u mňa jednoznačne vedie Martin. Jedná sa o výborne napísaný televízny počin, jednotlivým scénam nechýba humor, fantázia, mysterióznosť, ale aj desivosť a ľakačky. Navyše sú jeho časti pomerne vyvážené a všetky podobne dobré, čo je dosť neobvyklé pri animovaných televíznych seriáloch. Jednoducho skvelá spoločnosť pre víkendové raňajky.