Saraswati

Do tohto filmu som sa pustila s pomerne vysokými očakávaniami a zvedavosťou. Od začiatku na mňa veľmi nezapôsobil, no zaujala ma forma dvoch prepletajúcich sa línií, skutočnej a imaginárnej, a tak som mu počas celých 120 minút dávala jednu šancu za druhou. Po čase však i sprvu zaujímavá forma začala nudiť a príbeh na mňa pôsobiť čím ďalej, tým menej uveriteľne. Nezaujal ma ani William Hurt v hlavnej úlohe, za ktorú dokonca získal i Oscara (ale poznáme predsa Akadémiu...).Napriek tomu musím povedať, že ak nič iné, tak to vzhľadom na rok vzniku považujem za celkom odvážny filmársky počin.

Strhujúci a zdrvujúci portrét narušenej osobnosti, ktorý sa vám svojou brutalitou dostáva pod kožu a je len a len na vás, kde sa končí vaša hranica znesiteľného. Je to dielo, ktoré oceníte, ale len ťažko by ste oplývali túžbou pozrieť si ho znovu. Čo ma však sklamalo, bol koniec, ktorý je na veľmi tenkej hranici medzi voľne interpretovateľným a bezpointovým a ja som sa asi bohužiaľ ocitla na nesprávnej strane hranice.

Po druhom zhliadnutí milujem tento film ešte viac než predtým a pridávam poslednú hviezdičku, ktorú som mu na prvýkrát z neznámych príčin uprela. Úžasní herci, úžasná Barcelona, úžasne viditeľný a zároveň hlboko skrytý Woody. Pár detailných nedostatkov sa vždy nájde, ale to je len moja chronická nespokojnosť. Tento film je aj s nimi dokonalým zážitkom! (Oh a sexy šialená Penélope je kategória na samostatný komentár!)

Desivá štúdia šialenstva, ktoré je ako mor a pohlcuje všetko a všetkých. Nesmierne analyzovateľné dielo, ktorého analýza by však rozdupala dokonale nejasnú, krehkú a práve tým fascinujúcu podobu pomätenosti.

Opäť raz film so skvelým nápadom, z ktorého tvorcovia nedokázali vyžmýkať možno ani polovicu toho, čo ponúkal. Nebola to nuda, dokonca ma to v istých momentoch aj držalo v napätí, ale uspokojujúce to určite nebolo, hlavne keď sa mi v hlave premietali najrôznejšie možnosti, ako sa mohli filmári námetu zmocniť a doviesť ho k dokonalosti a nielen sa s ním pohrať a vyžmýkať z neho tržby v kinách (no a záverečná scéna už bola na moju mierne antiamerickú dušu skutočne priveľa).

Keďže Burtnovo čaro v posledných rokoch pomaly, ale isto vyhasína, veľa som od tohto nevýrazného filmového počinu ani nečakala. Bohužiaľ, dostala som ešte menej, než v čo dúfali moje takmer nulové očakávania. Film bol až na pár momentov slabý a ledva stačil na funkciu "zabijak večera".

V jednotlivých častiach celkom v pohode, ako celok to však nefungovalo. Prekážalo mi, že nič s ničím nesúviselo, čísla na seba nenadväzovali a okrem filmovej hudby ani nemali nič spoločné. Podivný startrekovský vstup, ktorý sa na začiatku snažil spojiť nesúvisiace, by som za dobrý spojovací manéver pokladala len ťažko. Čo sa samotných ocenených týka, Jennifer Lawrence bola pre mňa sklamaním, Oscara by som v tejto kategórii určite dopriala Jessice. Iné kategórie také výrazné sklamania nepriniesli, ale nepriniesli ani úplnú spokojnosť. Moderátor večera Seth MacFarlane nebol zlý, pár vtipov mu i vyšlo, nad moderátorský priemer sa však nedostal. Tento ročník by som teda celkovo zhodnotila ako programom, tak i rozdelením cien za priemer.

Stephen Fry! B-)

Nádherné a očarujúce filmové prekvapenie plné fantastickej hudby. Film krásno-veselo-smutno-krásny, taký, ako život sám a ako život tínedžerských wallflowerov obzvlášť. "...and in this moment I swear, we were infinite..."

Bizarne milá oddychovka, ktorej dodá nejaký ten búrkový večer ešte lepšiu atmosféru. Bohužiaľ, pod pekným vizuálom sa toho veľa neskrýva a viac než vyplnenie takéhoto nudného večera očakávať netreba.