Saraswati

Výborne nakombinovaná vážnosť a vtip, netradične (ako ináč, veď je to predsa Tarantino!) poňatá téma, samozrejme vo veľkom štýle. Tento štýl však ukrýva omnoho viac než zvyčajnú šikovnú postmodernú skladačku, ukrýva skutočne závažné otázky, ukazuje skutočne silné postavy a mrazí a baví od začiatku do konca (stopáž je možno trochu dlhšia, než bolo treba, ale to už je dnes snáď každá).

Horor. Nič viac, nič menej. Šikovne natočené, slušne zahrané, ale bolo to len také hororové leporelo. A nie, nemyslím si, že čakám od hororu priveľa, ak by som sa potešila nejakej... pointe.

Toľko smiechu a spontánne záchvaty potlesku v kinosále? Tak toto teda bola jazda! Dojemný príbeh plný lásky a nehy, výborne namiešané emócie, ktoré pred sentimentalitou zachraňuje jedinečný humor. Stelline fantastické výroky mi na dobrý týždeň spôsobili kvalitné bolesti brušných svalov. Veľmi veľká spokojnosť.

Surrealizmus je spravidla ťažko stráviteľný a nie veľmi príjemný, čo mi zvyčajne nevadí, ale tu mi to nebolo úplne po chuti. Faustovský motív bol spracovaný šikovne, bábky boli výstižným prostriedkom a navyše boli aj dostatočne desivé, no na konci filmu som aj tak ostala akási nespokojná.

Cestovanie v čase vie byť vždy problematické a pri hlbšom skúmaní veľmi záludné. Tu to tvorcovia vyriešili elegantným tvrdením, že je to príliš komplikované na to, aby to vôbec za tento pokus stálo (ale aj napriek tomu je to bez problémov - ak nerátame tie so zákonom - možné). A presne v tomto duchu sa niesol celý film. Bolo to fajn, človek sa nenudil, dobre sa to pozeralo, scény boli napínavé, Bruce vo svojom živle, Emily síce nepodala svoj najlepší výkon, ale bola primerane dobrá, no ak by ste sa v tom začali trochu špárať, našlo by sa trhliniek viac než dosť. Čo sa záveru týka, morálne posolstvo filmu u mňa balansuje niekde medzi silnou pravdou o ľudskej povahe a hollywoodskym "psudopravdosrdcochytačom". Film ako celok slušný priemer, ktorý nebol premárneným časom.

Bez napätia, bez pointy, zo začiatku trochu vzrušenia vyvolávalo aspoň očakávanie toho, že čosi príde, no ako minúty ubiehali a nič zvláštne sa nedialo, napätia ubúdalo a z filmu sa stal len veľmi predvídateľný, no zároveň podivuhodne nepravdepodobný príbeh o ničom.

Detektívny príbeh veľmi zaujímavo vystavaný nie na pátraní po tom, kto je vrah, ale práve na zauzľovaní situácie po tom, čo vraha vypátrajú a dokonca i chytia. Čo sa týka vzťahovej roviny filmu, tá už bola menej zaujímavá a občas pripomínala pravú argentínsku telenovelu, kde city ostávajú nenaplnené a hlavní hrdinovia okolo seba krúžia celých 200 epizód (25 rokov), aby nakoniec predsa len dospeli k tomu, čo sme vedeli už v momente, keď sa ich pohľady prvýkrát stretli. V napínavom toku filmu to ale nebolo až takou vadou a ako celok to bolo nakoniec výborné.

Doba, keď pravý rock'n'roll pomaly vymieral, no jeho divé zavíjanie bolo ešte stále počuť aj v tom najzašitejšom kúte sveta! A hoci som tú dobu nezažila, pozeralo sa mi na tento film s akousi zvláštne osobnou nostalgiou. Veľmi príjemné.

Prostredie divadla si ma získalo - režisér, ktorý je schopný pre svoju hru ničiť duše hercov, herci, ktorí sú ochotní nechať svoje duše zatiahnuť až do samotného pekla len preto, aby zo seba na javisku vydali maximum. Táto stránka filmu bola fantastická. No uveriteľnosť samotnej postavy "Neviditeľnej" v priebehu filmu kolísala a koniec bol pre mňa sklamaním. Námet považujem za skvelý, aby sa však z neho stal skvelý film, bolo by sa s tým treba ešte trochu pohrať.

Že to je hlúposť? Jasné. Ale sexy hlúposť, to teda áno!