PALINO

M. NIGHT SHYAMALAN vrthol do Hollywoodu skutočne razantným krokom a to po stránke kvalitatívnej i finančnej (661,5 milióna $ celosvetové tržby). Jeho ŠIESTY ZMYSEL je ukážkou poctivej filmariny, začínajúc vynikajúcou réžiou, kamerou, hudbou, scenárom, končiac kvalitnými hereckými výkonmi BRUCEA WILLISA a hlavne mladého HALEYHO JOELA OSMENTA, ktorý opodstatnenosť svojej oscarovej nominácie dokazuje každým záberom. A práve pomocou týchto prvkov SHYAMALAN postupným rozprávaním príbehu buduje pôsobivé filmové predstavenie, ktoré okoreňuje niekoľkými majstrovskými scénami, z ktorých pochopiteľne najviac bije do očí tá záverečná. Nečakanosť a sila záverečnej pointy je obrovská a aj preto zanecháva ŠIESTY ZMYSEL po prvom pozretí nepopísateľné pocity, no po ďalšom a ďalšom zhliadnutí vychádzajú na povrch aj nejaké dejové trhliny, ktoré ale SHYAMALAN v rámci možností redujuke vetou "vidia len to, čo chcú vidieť". Keby nebolo tejto pointy, asi by sa zo ŠIESTEHO ZMYSLU nikdy nestal taký fenomén, no ona tu je a svojou pôsobivosťou spôsobila, že SHYAMALANOV film bude v rámci vypointovaných ducharín navždy referenciou.

Kubrickov SPARTAKUS je po Benovi Hurovi mojim najobľúbenejším antickým veľkofilmom starých čias, pretože Kubrick vsadil na pre neho neobvyklé klasické rozprávanie, ktoré obohatil niekoľkými vynikajúcimi scénami (predovšetkým scény v gladiátorskej škole a záverečné minúty sú dokonalé) a do kariet mu hral aj fakt, že mal k dispozícií množstvo kvalitných hercov a v hlavnej úlohe Kirka Douglasa, ktorý dodal Spartakovi veľkú charizmu a ak by chceli natočiť remake, bolo by pre budúceho Spartaka veľmi náročné prekonať Douglasov štýl. Škoda len, že rozhodujúcej bitke nie je venovaná väčšia pozornosť a celkovo vôbec SPARTAKUS mierne zaostáva v monumentálnosti za antickými veľkofilmami rovnakého obdobia, ale na druhej strane si to Kubrickov film vynahradzuje na poli príbehu, hlavného hrdinu a celkovej zábavnosti.

Úvodná, nie celkom vydarená akcia - následné problémy s nadriadenými i s parťákom - tréning v týme S.W.A.T. - záverečné akčné vyvrcholenie, skrátka typická, rutinná štruktúra filmu, ktorá s pomocnou rukou zručného režiséra mohla vyustiť v zábavný a dobre pozerateľný film. Ale nestalo sa a pomerne nudný a nezáživný film nedokážu vylepšiť ani kvalitný herci typu Samuel L. Jackson a Colin Farrell.

GEORGE LUCAS STRIKES BACK ! Ani na chvíľku som nepochyboval, že POMSTA SITHOV bude absolútna pecka, no konečný výsledok mi napriek tomu vyrazil dych. Možno zo mňa hovorí zaslepenosť ságou SW a momentálne nadšenie, ale niečo v kútiku duše mi nahovára, že Lucas POMSTOU SITHOV vytvoril nielen najlepšiu epizódu ságy SW, ale i jeden z najlepších filmov, aký strieborné plátno uzrelo. Pre svoju vnútornú silu zo mňa dokázala EPIZÓDA III dostať všetky emócie: smiech, smútok, napätie, úžas.... So ságou SW som vyrastal, tvorí súčasť môjho života a vidieť na plátne ako sa všetko spája s pôvodnou trilógiou a pozerať sa na to, ako jednotlivé postavy trpia a umierajú, to všetko bol pre mňa emocionálny zážitok, na ktorý sa nezabúda. Príbehová temnota SW vždy svedčala a POMSTA SITHOV to využíva dokonale a i preto obsahuje jedny z najpôsobivejších a najemocionálnejších scén, aké som mal možnosť vidieť a Lucas nimi naozaj nešetril. Úvodná vesmírna bitka i ostatná akcia je tradične bombastická (aj keď nie všetky moje očakávania naplnila), no Lucas tentokrát svoju pozornosť upriamuje predovšetkým na rozhodujúce dejové scény, ktorým dokázal vdýchnúť potrebný emocionálny náboj a od okamihu, kedy Anakin prechádza na temnú stranu Sily, nasledujú momenty, ktoré ma ako fanúšika SW dojímali každou svojou minútou. Záverečný duel na lávovej planéte Mustafar možno nie je tak čisto choreograficky natočený ako v prípade EPIZÓDY I, ale nedostatkom efektných kúskov určite netrpí a pre svoju obsahovú hĺbku a dejové vyvrcholenie tvorí jednu z najsilnejších scén v dejinách filmu, ktorá je naviac okorenená Williamsovou lahôdkou v podobe Battle of the Heroes. Takisto hereckí predstavitelia odviedli v tejto epizóde svoju najlepšiu prácu a osobne musím vyzdvihnúť predovšetkým Iana McDiarmida, ktorého meno by som si vedel predstaviť i v oscarových nomináciach a Haydena Christensena, ktorý definitívne potvrdzuje správnosť Lucasovej voľby. Ich spoločné scény definujú slovo pôsobivosť, ale ako som už spomenul, s podobne vynikajúcimi momentami sa v prípade POMSTY SITHOV roztrhlo vrece (Palpatine vs. Mace Windu, Darth Sidious vs. Yoda, tragická ľúbostná línia, ..... a scéna "rozkaz 66" v spojení s Williamsovou krásnou hudbou tvorí jeden z vrcholov starwarsovskej ságy) a absolútny záver je tak pekne natočený, že pri poslednom zábere som sa neubránil ani symbolickej slzičke. Skrátka POMSTA SITHOV je jeden veľký filmový klenot a ja dúfam, že George Lucas to s tým koncom nemyslí vážne a niekedy sa ešte pustí do nových celovečerných epizód, pretože tešenie sa na nové diely SW je pre mňa niečo, čo mi prináša radosť do života. Ale ak je POMSTA SITHOV definitívny koniec najväčšej ságy všetkých čias, neviem si predstaviť lepšiu rozlúčku.

Slovné spojenie Ridley Scott a historický veľkofilm vyzývalo k filmovému optimizmu, no výsledok by som nakoniec označil len za prijateľný. Scottovmu KRÁĽOVSTVU chýba niekoľko dôležitých filmových prvkov, ktorých absencia odsunuje jeho dielo ku skupine filmov, ktoré síce zaujmú, ale nezanechajú v divákovi pocit, že práve videl niečo nezabudnuteľné a vynikajúce. Jedným z takých prvkov je neprítomnosť dominantného hlavného hrdinu typu Croweov Maximus či Depardieho Kolumbus a aj keď výkon Orlanda Blooma možno označiť za jeho zatiaľ nejlepší v kariére, pre film podobného rozsahu je to málo a tak situáciu zachraňujú vedlajšie postavy, z ktorých je takmer každá niečim zaujímavá. Čo ma ale nemilo prekvapilo, bola režisérska umiernenosť Ridleyho Scotta, ktorej mi prišlo ľúto hlavne pri bojových scénach, ktoré sú síce dobre natočené, no ak by som sa chcel potešiť nejakou zimomriavkou na tele, musel by som si pustiť jeho Gladiátora, ktorého celkovo považujem za príťažlivejší, nápaditejší i lepší film. KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ je určite pekne vyzerajúcim filmom a k tomu s realisticky pôsobiacimi trikmi, ale spôsob akým to Scott uvádza všetko do pohybu, mi prišiel pomerne málo zručný a málo pôsobivý a absencia dychberúcich či emotívnych scén to len umocňuje. KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ vo mne zanechalo na jednej strane trochu chladný dojem, no na druhej strane je i napriek tomu nadpriemerným historickým veľkofilmom, ktorému by ale väčšia "filmovosť" v rozprávaní neuškodila.

Klasická až rutinná "Jimovka" so všetkým čo k tomu patrí obsahuje niekoľko scénok, ktoré s chuťou pobavia, ale svojím "hollywoodsky korektným" spracovaním sľubného potenciálu z nej vznikla iba polozábavná jednohubka.

Za posledné roky som si už pomaly aj odvykol očakávať od mnohých filmov JOHNA TRAVOLTU kvalitu, ale GENERÁLOVA DCÉRA tvorí práve jednu z tých výnimiek. SIMON WEST natočil film rutinne, ale v tomto prípade by som to považoval skôr za plus a jeho réžia sa s pomerne zaujímavým scenárom pohrala dostatočne dobre na to, aby sa z GENERÁLOVEJ DCÉRY stal zábavný a dobrý film. P.S. Hudba počas úvodných titulkov nemá chybu.

CLONE WARS skladajúce sa z 25 kapitol v dĺžke od 3 (prvých 20 dielov) do 12 minút (posledných 5 dielov) predstavujú vynikajúce vyplnenie deja medzi EPIZÓDOU II a EPIZÓDOU III a zameriavajú sa pochopiteľne na rozsiahle klonové vojny. A preto sa ku slovu dostáva predovšetkým akcia, ktorá sa sústredí na rôzne fronty po celej galaxií, takže máme možnosť vidieť v akcií nielen Obi-Wana s Anakinom, Yodu, či Macea Windu, ale i Kit Fista, Ki-Adi-Mundiho, Saesee Tiina, Shaak Ti a ostatných významných i menej významných Jediov. Problém ale spočíva v tom, že niektorí z nich (hlavne Mace Windu) sú urobení ako neporaziteľní bojovníci schopní bez problémov zlikvidovať niekoľko desiatok (super)droidov, čím CLONE WARS trošku strácajú na reálnosti, ale zase nadobúdajú na štýlovosti. Vďaka rozsiahlosti klonových vojen sa pozrieme na niekoľko zaujímavých planét, okrem tradičného Coruscantu je to napr. Muunilinst, domovská planéta bankového klanu na čele ktorého stojí filmovo známy separatista San Hill, ďalej sú to planéty Mon Calamari, Dantooine, snehový Ilum a Nelvaan či Hypori, kde sa nám po prvýkrát predstaví obávaný generál Grievous. Z filmovo nespracovaných záporákov nám CLONE WARS ponúkajú nájomného lovca Durge, o ktorom sa špekulovalo, že by mohol vystupovať i v EPIZÓDE III a Asajj Ventress, Dookuovu učenkyňu temnej strany, ktorá zvedie zaujímavý súboj s Anakinom. Najviac sa mi páčilo posledných 5 vyše 12-minútových kapitol, ktoré bezprostredne predchádzajú deju EPIZÓDY III a ponúkajú niekoľko zaujímavých dejových prvkov, medzi ktorými patria napr. pasovanie Anakina na rytiera Jedi, či začiatok obliehania Coruscantu a s tým spojený únos Palpatina generálom Grievousom. Celkovo sú CLONE WARS zdarilým počinom a dobrým odrazovým mostíkom pre ďalšie televízne produkcie zo sveta STAR WARS.

Sam Mendes sa po veľkom a zaslúženom úspechu Americkej krásy pustil do trochu odlišného žánru a z môjho pohľadu vytvoril ešte nápaditejší, zaujímavejší a lepší film, ktorému k dokonalosti chýba len malý krôčik. Celý film je vyslovene pekne natočený, čomu dopomáha kvalitná kamera a výprava, ktoré dokážu bez problémov navodiť atmosféru 30. rokov. Hudba Thomasa Newmana zase krásne podfarbuje dianie na plátne, na ktorom sa ukazujú vo vynikajúcom svetle i herci. Mne osobne sa najviac páčil Tom Hanks, ktorý dodal postave Michaela Sullivana veľké vnútorné čaro a práve keď sa dej upiera na jeho postupné zbližovanie so synom, i jeho snahu ochrániť ho a pomstiť svoju rodinu, je zrejmé, že nad kvalitami ROAD TO PERDITION nemožno ani na sekundu pochybovať. A to, že film akademici na Oscaroch 2002 odignorovali v hlavných kategóriach mi pri pohľade na nominované filmy príde trošku nespravodlivé. Ale to akademici občas bývajú.

Nechýbalo veľa od toho, aby som začal tento komentár slovami, že Harrison Ford šliapol do poriadneho lajna, ale nakoniec záverečné minúty vytiahli HOLLYWOOD HOMICIDE z podpriemerných vôd do priemerných. A pritom film mal pomerne veľký potenciál, no konečný výsledok je pre mňa sklamaním. Harrison Ford s Joshom Hartnettom sa určite snažia, miestami dokážu vyvolať na tvári aj úsmev, no absentuje medzi nimi výraznejšia chémia a celkovo sú len slabým odvarom dua Riggs-Murtaugh. Skrátka Detektívovia síce nijak extrémne nenudia, ale zárovéň vyfučia z hlavy skôr, ako do nej vstúpia.