solisoli

Čo už producenti nevymyslia, aby sa objavilo niečo nove vo westernovom teritóriu. Ani sa veľmi nenatrápili dramaturgiou, scénami a čo viac otrasnými dialógmi. Stačilo vymyslieť indiánskych kanibalov, ktorí zrejme na divoký západ pricestovali z austrálskej buši. Alebo, že by zablúdili z Papue-Novej Guinei? Proste na tom divokom západe bolo všetko možné. Už to stačilo vnímať túto abnormálnu blbosť, ako nejaký pomätený sen. Preto je mi ťažké až temer nemožné niečo normálne pochopiť a ešte sa k tomu vyjadriť.

Riadny dokumentárny nárez zo života punk-rockového idolu Kurta Cobaina. Skvelý a výstižný dokument, kde za krátku chvíľu si každý, aj nezainteresovaný do osobnosti tohto rockera vie predstaviť o koho šlo. Réžia a scenár v jednej osobe skvele vystihol, že kde a ako tento príbeh skončí. Dokument pripravil diváka pochopiť, ako sa aj takýto človek môže stať osobnosťou. Ako mohol dokázať strhnúť davy sympatizantov svojim prostoduchým intelektom. Mohol skutočne niekomu vadiť, ako by sa dalo povedať o Jimiho Hendrixovi, alebo Charlie Chaplinovi, ktorý ale prežil.

Trochu prehnané, ak to bola dráma. Skôr akýsi melancholický až naivný prierez života, ako všade inde s inými scenármi. Všetko načasované naprogramované, so zámerom siahnuť na city diváka podporený veľmi vhodnou Jazzovou hudbou, ktorá až neuveriteľne pôsobivo vytvárala tú správnu atmosféru. Chýbal pôsobivejší zmysel celého príbehu.

Nebolo to až také prázdne a povrchné, aj keď samotná dramatickosť tu nebola prioritná. Malo to iný, oveľa hlbší zmysel. Postoj aristokracie k bežnému človeku. Nadriadenosť vodcovskej osobnosti oproti podriadenosti a tolerancie rešpektujúcej Therese, ktorá nechala so sebou manipulovať, ako to Carol potrebovala. Tieto skutočnosti dokonale Carol zneužíva na úkor Theresi a lieči sa tak zo svojho zbabraného manželského života cez svoju obeť, ktorá je natoľko zmätená, že so sebou nechá manipulovať až do nekonečna, pretože Carol i naďalej po svojom pokračuje, aj keď už svoje dosiahla.

Celý príbeh, ako aj priebeh sa niesol v jednostrannom pochmúrnom napätí. Čo bolo pozitívne, nechýbala autentická prirodzenosť prostredia typicky európskeho formátu. Aj samotní aktéri vrátane detí toho museli mať dosť. Stále namosúrení, pritom tam išlo o jednu zápletku, ktorej jadro sa vlieklo až do samotného konca. Samotný koniec však nebol na zahodenie. Určite sa dalo na to pozrieť.

Príbeh sa rozbiehal tak razantne, bombasticky. Myslel som si, že to bude gradovať do slušného deja. Len zrazu sa to všetko začalo pomaly a isto rúcať. Celý príbeh sa začal potápať, aby od polovice nevedela réžia a scenár čo ďalej. Nakoniec to dopadlo, ako dopadlo. Nepomohla tomu pekná príroda a pomerne slušné herecké výkony.

Akási mĺkva detektívka v pochmúrnej atmosfére. Je pravda, že napätie nechybovalo, ale tých únosov detí s nevydareným odovzdaním výkupného za účasti Polície už bolo. Dej mi pripadal komplikovane dosť rozhárane. Vyšetrovanie tak trochu nelogické. V podstate temer od začiatku mohol byť páchateľ známy aj polícii, ale akýmsi zvláštnym spôsobom vyšetrovania nebola snaha o získanie identity vraha. Ako by polícia nemala na to chuť. Dej sa predsa neodohrával niekedy okolo 1960 tých rokoch, ale v súčasnosti. Nazval by som to, podivné vyšetrovanie.

Na rýchlo zbúchané, aby boli prví. Tak to aj vypadalo. Dej úplne prázdny, ničím nezaujímavý. Snaha o niečo s trápnym problém s vodou jedného pasažiera, vysvetlená nejakou pomätenou metódou získavania vody s prežitím v púšti a na tomto základe prežitia v kozme. Potom to pokračovalo v tomto režime, absurdne nekonvenčným dejom z prostredia rakety. Nič vedecké, nič sci-fi story. Takýto nezáživný priebeh letu na Mars mal upútať diváka, ktorý čakal oveľa viac od námetu a réžie. V porovnaní s Julesom Verne - Cesta na mesiac, ktorý toho vo svojom románe vymyslel neporovnateľne viac, ako tento dobový, banálny príbeh o ničom. Nepomohli ani záblesky z vesmíru, tomuto nepodarenému pokusu o niečo.

Mala to byť dráma. Skôr mi to pripadalo, ako melancholická uspávacia fraška, poukázať všemožne na prvky zašlého režimu a jeho praktík, ktoré svojim dejom zaostávali za realitou. Kto to chcel vidieť takto, bol zrejme uspokojený. Mne to pripadalo, ako jeden diel TV seriálu ,,Bakalári“, v starom režime pre mnoho televíznych divákov veľmi populárny serial. Herecké výkony dospelých, boli v tieni detí, čo réžia a scenár nezvládli. Celé to bolo nevydarené nereálne sfackané divadlo, akože podľa skutočnosti.

Slušne rozbehnutý dej, kde sa stupňovaného napätie až tuhla krv v žilách do takých dejových momentov, že to už pôsobilo, ako rozprávka jedine s dobrým a spravodlivým koncom, ako sa na rozprávku patrí. Owen Wilson, povahou, mierumilovný vodca troch nežných pohlaví sa zrazu chová, ako fundovaný bojovník a zabijak bez výcviku, pod dohľadom maloletých dcér s ktorými temer nepohlo vraždenie okolo seba. Aj potom všetkom, na tieto rozmaznané dievčatká nedoľahla žiadna trauma za to čo práve prežili. Pierce Brosnan sa opäť nestratil a dokázal svoje kvality. Škoda, stačilo dotiahnuť niektoré fázy a mohol to byť skvelý trhák.