Milano33

Svadba a prípad, obe proporcie vyskladané z najmenších maličkostí a zároveň vkusne skĺbené dohromady. Exemplárna ukážka toho, že na detailov proste záleží. Nič nebolo na vyše, všetko malo svoje opodstatnenie, čo sa retrospektívne efektne zužitkovalo. Toto bola skutočne nádherná a nostalgická púť priateľstvom Sherlocka Holmesa a Johna Watsona, tejto neodlučiteľnej dvojky. Oni sú stvorení jeden pre druhého, veční parťáci a ani svadba na tom nič nezmení. Sherlock sa role svedka zhostil naozaj svojrázne, hoci spoliehal na racionálne myslenie a nedával najavo emócie, nakoniec sa ani on tomu nebránil a intenzita tej chvíle ho skrátka pohltila. Jeho reč bola mimoriadne senzitívna, emočne ukotvená, ale aj šialene zábavná. Tento sociopat vie poriadne rozvíriť vody a spraviť svadbu ozaj divokou.

Sofistikované a pritom tak hladké. Táto epizóda snáď nemôže mať jasnejšie posolstvo, ktoré síce rozochveje, rozvíri diskusie, ale je to tak. Sherlock nie je mŕtvy, netreba to viacej rozoberať. I keď správna eventualita je iba jedna a tej sa pravdepodobne nikdy nedočkáme, prinajmenšom sme sa aspoň pousmiali nad tými všetkými alternatívami ohľadom zinscenovanej divadelnej hry, ktorá bola do detailov prekombinovaná. Technická stránka bola vycibrená do vizuálnej dokonalosti. Dialógy boli napísané opäť prvotriedne, nesmierne chytľavo a chytro. Konverzačné scénky so Sherlockom a Mycroftom som si užil. Johnove odpustenie Sherlockovi ma poriadne rozcítilo, aj keď zase Sherlockov záchvat smiechu ma trošku vyviedol z miery. Molly a Sherlock sú proste rozkošný a chémia medzi nimi funguje neskutočne.

Vskutku podarená exhibícia k znovuvzkrieseniu postavy Sherlocka. Veľmi trefná epizóda s vyvážene ponurou a zábavnou náturou, ktorá hoci pohnutlivá bola, nevyhnutne spela k epickému Sherlockovemu návratu.

Do morku kosti nervydrásajúca epizóda, ktorá vykonštruovala taký impozantný koniec, že mi bude ešte dlho vŕtať v hlave, čo sa vlastne udialo. Celý diel fantasticky stojí práve na pochybách, máme spochybňovať možné, avšak pristúpiť na hru nemožného. Ukočírované to je naozaj majstrovsky, šokujúce zvraty a nečakané obraty dokážu poriadne zmiasť. Mozgové závity som ponamáhal, ako nikdy predtým, a pomaly na mňa doľahla psychická vyčerpanosť a to nehovorím iba o emocionálne nabitom vyvrcholení. Scenár je mimoriadne inteligentný, dramaturgia je pozdvihnutá na nadskutočnú úroveň a napätie je skutočne thrillerovo nepríjemné. Priebeh diskreditácie Sherlocka Moriartym bol naprosto ohromujúci a hra intelektuálov skončila naozaj krvavo. A scény s Sherlockom a Molly boli skutočne senzitívne a roztomilé. "Oh, I may be on the side of the angels... but don't think for one second that I am one of them."

Strach a podnet, stručná a výstižná charakteristika tohoto dielu. Táto atmosférická podívaná dokonalo stimuluje desivé prostredie hocijakého sebalepšieho horroru. Svojou prízračnosťou mi Sherlock pripomína dokonca až tie najhrôzostrašnejšie epizódy novodobého Doctora Who (Blink), bodaj by aj nie, keď na oboch britských seriáloch pracuje rovnaký tvorca, zdravím Moffat. Príbeh o konšpiračných teóriách, ktoré sa týkali genetických experimentov a klonovaníiav pochybnom vojenskom zariadení, malo svojimi myšlienkami dosť blízko k sci-fi motívom. Sherlock a jeho prvý kontakt so strachom bolo vskutku pozoruhodné psychologické rozpoloženie tejto postavy, ktoré bolo ešte umocnené znamenitým hereckým umom Benedikta Cumberbatcha. A pochváliť musím tiež aj nádherne nasnímané lokácie Wessexu, ktorými sme sa mali po celý čas možnosť kochať.

Doposiaľ najintenzívnejší epizóda z hľadiska emócií, ktorá dokázala citovo pohnúť i samotným Sherlockom. Bolo to velice emotívne, vášnivé, horlivé i chladné. Malo to vskutku ten pravý impulz, harmóniu a chvenie. Dynamika medzi Sherlockom a Irene bola neuveriteľná exaltácia. Iskra medzi nimi preskočila ihneď a až dokonca si ich výdatná chémia udržala úchvatný chorál, ktorý bol nepretržite rytmický, melodicky bohate ozdobený a s vynikajúcim taktom. Bol to príbeh o láske, vzplanutí, ale i o žiali, zármutku a sklamaní. Príbeh plný zrád a zlomených sŕdc. Je velice krásne, ako starostlivo si Sherlock stráži svoj kruh blízkych. A je mi veľmi ľúto Molly, jej situácia je vážne nezávideniahodná. A John a Mycroft boli takisto skvelý. Moffat jednoducho vie písať postavy, ktoré ihneď prírastu k srdcu.

Nervydrásajúca hra majstrovsky zmýšľajúcich strán, ktorá poriadne zvýši krvný tlak a ešte k tomu tesne pred cieľovou rovinkou pritvrdí, čím sa nám zinscenuje skutočne grandiózny záver. Nad príbehovou štruktúrou popretkávanú všelijakými zvratmi a odhaleniami nemôžem inak, než žasnúť. Ide o neuveriteľne prešpekulovanú skladbu, ktorá je umocnená sériou chytro vypoinovaných plot twistov a vygradovaného cliffthangeru, ktorý nemohol prekvapiť viac. Moriarty je v mnohých ohľadoch tak veľmi identický práve so Sherlockom, čo z neho robí enormnú hrozbu. Ich uvažovanie funguje na veľmi podobnom princípe, takže až časom uvidíme, kto z koho vyjde víťazne. Výrazne navrch má však Moriarty, ktorý si očividne dosť uvážene rozložil figúrky po celej šachovnici a tým vytvoril perfektný rozptyl pre Sherlocka.

Sherlockov intelekt ma neprestáva udivovať a jeho spôsob myslenia zase fascinovať. Benedict Cumberbatch bol skutočne stvorený pre rolu geniálneho detektíva, s ktorou prišiel uznávaný Arthur Conan Doyle. Martin Freeman sa na druhú stranu opäť ocitá v dosť civilnej pozícií a ozaj kontrastne interaguje so Sherlockom. Bolo veľmi podarené, do akých situácii a stavov privádzal bláznivý Sherlock svojho spolubývajúceho. Zázrak, že to s nim John dokázal vydržať. Príbeh bol značne enigmatický, čo pri kryptickom Sherlockovi je čo povedať. Ozaj skvostná epizóda plná prastarých spôsobov šifrovania, na ktoré moderné metódy dekódovania jednoducho nestačia. Tu však prichádza na rad Holmesov brilantný mozog a jeho výnimočný talent sa zakaždým nejako vynájsť. Nádych orientu príbehu takisto veľmi pomohol.

Brilantná, chytro napísaná show o jednom znamenitom géniovi, ktorý pomocou dedukcie a logiky vie prísť na kĺb snáď úplne všetkému. Bolo neskutočne pozoruhodné, ako nevšedne Sherlocková myseľ pracovala. Benedict Cumberbatch v hlavnej roli je neskutočne podnetný, ale ani Martin Freeman za ním príliš nezaostáva a sekunduje mu naozaj senzačne. John Watson je akousi protiváhou Sherlocka, perfektne ho dopĺňa i usmerňuje. John je poznamenaný vojnou a iba v prítomnosti Sherlocka zažíva ten esenciálny pocit vzrušenia a dobrodružstva, ktorý mu tak zúfalo chýbal. A ten záver sa nám pretransformoval do vskutku dychberúceho psychologického súboja, kedy obaja oponenti museli prečítať myseľ toho druhého. Tiež veľmi kvitujem moderné reálie v tejto verzii Sherlocka Holmesa miesto typických viktoriánskych.

Duna! Tak čo o tomto nadfilme povedať? To, že to bude naprostá senzácia sa už od prvopočiatku vedelo, tu nebolo najmenších pochýb, že režisér Denis Villeneuve vykonštruuje ďalšie premyslené umelecké dielo. S týmto (nad)štandardom som už vopred počítal, i tak mi Duna dokázala doslova vyraziť dych a predčiť akejkoľvek očakávania, ktoré som od nej mal. Denis bol schopný na základe svojich zužitkovaných skúseností povýšiť tento masterpiece do medzigalaktickej úrovne a vskutku nadnesene nám ponúkol niečo nadpozemské. A to bolo vzhľadom na obskúrnu situáciu obzvlášť ťažký údel, keďže takýto enormný hype som mal naposledy snáď iba pri 8. sérii Game of Thrones, a všetci dobre vieme, ako ošemetne to s ňou dopadlo. Prehnaný hype sa po pár epizódach zmenil na zmar a vtedy moje neuveriteľne nadšenie v okamihu vyšumelo a obrátilo sa vo obrovské sklamanie, ktoré nemalo obdoby. Našťastie, Duna je presne opačný prípad, ôsma sezóna Hry o Tróny, keď už nič iné, tak nás naučila, že preveliký hype ultimátne vedie ku nekontrolovateľnej bezprecedentnej explózii. Každopádne, aj po tom všetkom, čo som mal už odžité, som si aj tak predsa len nakoniec dovolil podľahnúť mojim nesmierne gigantickým očakávaniam a emóciám, ktoré vyžarovali z Duny. A s radosťou na srdci i na duši môžem napokon povedať, že som tentokrát neodišiel s horkou pachuťou na ústach. Duna to zvládla a Denis Villeneuve vykorčuľoval z klasických zabehnutých sci-fi konceptov s plnou gráciou a noblesou. Dune nielenže je bezkonkurenčne a suverénne predurčená sa stať filmom roka, v mojich očiach sa ňou rozhodne už stala!, ale takisto to vyzerá na najlepší film minimálne dekády. Za posledné desaťročie sme nemali možnosť vidieť takúto spektakulárnu vedecko-fantastickú lahôdku, ako práve Dunu. Od uvedenia Avatara do kín sme tu nemali snáď žiadny tak živelne fungujúci Sci-Fi svet a zase od filmov Christophera Nolana, narážam predovšetkým na Inception a Interstellar, sme tu nemali tak myšlienkami výdatnú a chytrú Sci-Fi podívanú. Duna však narozdiel od ono zmienených filmov má jednú obrovskú výhodu, ktorá ju robí tak veľmi kompaktnou, a tou je práve knižná predloha od amerického spisovateľa Franka Herberta. Je to ozaj neskutočne, akým zázrakom sa Denisovi Villeneuveovi podarilo pretaviť na plátna kín tento údajne nesfilmovateľný sci-fi kult. Avšak epickosť a pompéznosť nadýchanej literárnej predlohy esenciálne dopomohla k vzniku udalosti, ktorá svojou impozantnosťou obstojí pri filmových gigantoch ako Pán Prsteňov či Star Wars. Už je to naozaj preveliká doba, od kedy som cítil u filmu, že som súčasťou niečoho väčšieho - udalosti, ktorá sa len tak znovu nezopakuje. Duna je moderným ekvivalentom Pána Prsteňov. To, čo predstavoval Pán Prsteňov pre žáner Fantasy, to isté Duna znamená pre žáner Sci-Fi a to už dávno pred vznikom tohoto filmového majstrovského diela - viz. očividná inšpirácia Star Wars od Duny. A tak ani ja som si samozrejme nemohol odpustiť návštevu kina, presnejšie povedané IMAXu, ktorý bol v prípade megalomanského filmu, ktorým Duna bezpochyby je, úplnou povinnosťou. Tento veľkolepý science fiction epos si nemôžete za žiadnych okolností pozrieť niekde doma na počítači, tento film bol stvorený pre veľké plátno! A je naozaj svätokrádež napchať túto epickú grandióznosť na prťavé obrazovky počítačových monitorov. Duna si jednoducho zaslúži byť výhradne premietaná v kinosálach, najlepšie priamo v IMAXu. Dôvodom naviac je takisto aj tá skutočnosť, že tento instantný veľkofilm bol špeciálne točení na kamery, ktoré sú kompatibilné práve s formátom premietaním exkluzívne v IMAXu. Verte, i keď IMAX je asi o polovicu drahší než bežné kino, ten autentický zážitok vám to stonásobne vynahradí. Osobne hovorím o mojom najsilnejšom a najintenzívnejšom kino zážitku, aký som kedy v živote zažil. Ešte nikdy predtým som nebol takto razantne vtiahnutý do filmového diania počas filmové premietania. Hoci Duna je zážitkom sama o sebe, nič vám v prípade tohoto snímku exponenciálne neumocní a nezveličí pôžitok z pozerania ako práve návšteva kina. Tento filmový snímok si túto mimoriadnu starostlivosť proste z vašej strany plne zaslúži. Ale nechcem vyznieť nejak zle alebo nedajbože kriticky, aj keď si to stiahnete a nezájdete do kina, ja to v podstate chápem, je to síce škoda, ale od čoho som tu ja, aby som vám do toho niečo hovoril. Túto úvodnú kapitolu by som mal snáď za sebou a presuniem sa k samotnému hodnoteniu filmu. Duna dokáže byť skutočne veľkolepá, keďže ohromí pompéznymi bitkami i kolosálnym svetom, avšak zároveň dokáže byť aj patrične minimalistická. Režisér sa pochopiteľne maximálne výživa v detailoch a miniatúrach. Veľmi starostlivo si dáva záležať na exhibícii, čiže na celkovej výstavbe a budovaní sveta. Odhaľuje nám tajomstvá sveta a jeho bohatú mytológiu veľmi pomaly, niekto by dokonca mohol povedať, že až strnulo. Avšak netočíme sa v kruhu, každá scéna, každý výjav ma svoje opodstatnenie. U režiséra Denisa Villeneuvea je už z jeho predchádzajúcich filmov (Blade Runner 2049, Arrival) zrejmé, že sa necháva unášať dlhými zábermi a mimoriadne pomalým tempom. Tento fakt však Dune a jej rozsiahlemu univerzu nadmieru prospieva a divák je priam až unesený, čo tento vedecko-fantastický vesmír ďalej ukrýva. A po záverečných titulkách si bude so slzami v očiach priať, aby mohol ešte aspoň zopár chvíľ naviac pobudnúť v tejto nevýslovnej a oslňujúcej nádhere. Dune je epesná space opera, ktorá zabrúsi do podmanivého fikčného sveta koncentrovaného prevažne okolo nami známeho Impéria - obrovitánskej medzigalaktickej koloniálnej mašinérie. V srdci tohoto gigantu sa nachádza planéta Arrakis, poťažmo Dune, ako planétu miestny Fremeni radi nazývajú - kde sa koncentruje ťažba drahocenného korenia melange. Toto vzácne korenie a zároveň najcennejšia látka v celom šírom vesmíre je v zjednodušenom ponímaní psychotropná droga, ktorá poskytuje ľudom určité psychické schopnosti - nadľudské úrovne myslenia, t.j. odomyká plný potenciál ľudskej mysle - takisto predlžuje ľudský život a umožňuje cestovať nadsvetelnou rýchlosťou. Vďaka tomuto koreniu prišiel púštny národ Fremenov k svojim typickým jasnomodrým očiam. Najväčšiu časť stopáže pobudneme pochopiteľne na púštnej planéte Arrakis, ktorej povrch je kompletne pokrytý pieskom. Toto priam až saharské púštne prostredie sa vyznačuje svojimi podmienkami, ktoré nie sú dvakrát priaznivé na život. Tamojšie púšte sú odľahlými, vyprahnutými pustatinami plných najrôznejších hrozieb a všelijakých nástrah. Život na tejto planéte by sa dal prirovnať k neľútostnému boju na život a na smrť, na Arrakis skrátka neustále zvádzate boj s prostredím i so samým sebou o vlastnú existenciu. Piesočné duny po pravidelných púšťaných búrkach či po prostom vlnení piesku a dún menia svoj tvar, tým pádom sa prostredie z minúty na minútu môže zmeniť na nepoznanie. Samotný terén je dosť nebezpečný, okrem sypkého dunivého piesku môžeme miestami naraziť i na začne vápencovejší povrch. Erózia vetra a piesku dali vzniknúť skalnatým výbežkom, kamenným komplexom a sieti tiesňav a kaňonov. Slnko na planéte Arrakis svieti neskutočne jasno a prenikavo a tak jedine dobre usmernené silové štíty alebo vhodné kombinézy vás ochránia pred smrteľným ožiarením. Každú chvíľu hrozí dehydratácia a aby k tomuto kritickému telesnému stavu nedošlo, postavy sú nútené piť i vlastný pod a sliny. Aj takéto nechutnosti sú na Arrakise vážené zlatom. Avšak to najhoršie, čo vás v tejto púštnej krajine môže stretnúť sú rozhodne gigantické piesočné červy - známe tiež pod domorodým Fremenským názvom Shai-Hulud. Najmä ten finálny záber na červa mi svojou detailnosť a prepracovanosťou dosť pripomínal digitálneho draka Smauga z Hobbita. Je vidieť, že s vizuálnou stránkou týchto monštruóznych beštií sa pracne vyhrali. Ten prvý moment, kedy sa zjavil piesočný červ na plátne, bol neuveriteľný a po celom tele mi sporadicky prebehol mráz po chrbte. Na toho veľčerva som zíral s otvorenou hubou. Fakt sila. Zvlásť tá pecková hudba k tomu, ktorá vo mne stále rezonuje. Každý jeden trailer na Dunu som videl snáď tridsaťkrát, ale aj tak ma to dostalo. Teraz si popravde neviem spomenúť, či to padlo vo filme, ale títo piesočný červy sú práve tým faktorom, ktorý umožňuje vznik vzácneho korenia melange - konkrétne za to môžu larvy piesočných červov. Dve ďalšie planéty, ktoré sme mali možnosť spozorovať bola domovská planéta rodu Atreides - Caladan + planétu Harkonnenov - Giedi Prime. Dizajn a vizualizácia sveta je na úžasnej úrovni, veľmi sa tu kládol dôraz na vykreslenie podstatných aspektov vesmíru Franka Herberta. Záberovanie, strih a kamera sa nesústredilo teda iba na postavy či akciu, ale taktiež nám to podsúvalo i prapočiatky sveta. Aj keď podlo mnoho slov o podstatnej časti lore-u Duny, či o samotnom príbehu postáv. Režisér si dal aj tak tu prácu s tým to vizuálne podchytiť, aby v divákovi zakorenil ten daný zjav - v podstate ho zarámoval ako nejaký obraz. Architektúra budov bola monumentálna, rovnako ako unikátny vzhľad vozidiel, toptér a letúnov. Taký ornithopter je na pohľad po estetickej stránke vecí naprosto boží. Kostýmy a masky boli taktiež nesmierne zaujímavé a tým správnym spôsobom exotické - mimozemské. Denis Villeneuve už u Blade Runnera 2049 dokázal, že vie velice sofistikovane pracovať s veľkým rozpočtom a takisto som rád, že mu štúdio Warner Bros. aj kvôli celkovej nekomerčnosti jeho snímkov odklepol takúto hromadu peňazí, bez ktorých by popravde tento film nikdy nebol možný zrealizovať. Na Villeneuveovi a jeho spôsobu natáčania filmov si nemožno nevšimnúť tú podobnosť práve s ďalším vysoko uznávaným režisérom a scenáristom Christopherom Nolenom. Obaja títo špičkoví režiséri dokázali nájsť perfektnú bilanciu medzi blockbusterom a artovým filmom, aj keď z môjho pohľadu tá artovosť a režisérka vízia ide o poznanie viac do popredia, za čo som neskutočne rád. Ani by som si nemyslel, že by na úkor komerčnosti dal Villeneuve stranou jeho nezameniteľný režisérsky rukopis. Film skvelo zvláda choreografie bojových sekvencií a súboje telo na telo. V tomto je Duna strašne jedinečná oproti zvyšku vesmírnych sci-fi svetov. Nebojuje sa tu strelnými ani laserovými zbraňami, a keď už, tak naozaj minimálne. Súboje sú do značnej miery uzemnené, kontaktné, keďže sa tu oponenti oháňajú čepeľami dýk a mečov. A takisto veľmi veľkou pomôckou a vychytávkou v jednotlivých súbojov sú obranné štíty, ktoré sú schopné penetrovať predmety či účinky protivníka tak, aby sa pohybovali malou rýchlosťou. Toto sa vskutku excelentne podarilo previesť z knihy do filmu, predovšetkým vizuálne. Duna má pôsobivú atmosféru, je to temné i ponuré, ale i epické. Osvetlenie bolo tiež riadne atmosférické, obzvlášť pri prepínaní medzi Paulovimi víziami a krutou, temnou realitou.  A v neposlednom rade chcem vyzdvihnúť bohovsky nadnášajúcu hudba, ktorá bola v IMAXe ešte o poznanie prenikavejšia a maximálne boostnutá. O hudobný podkres sa postaral nesmierne talentovaný skladateľ Hans Zimmer. Každá jeho skladba mala niečo do seba, bolo v nich počuť hotový orchester najrôznorodejších hudobných nástrojov. Dokonca aj gajdy, čo by ma nikdy nenapadlo skombinovať s ceremoniálnym pochodom. A aj plazivé tiché scény, kedy sa z pozadia plížia Harkonneni, sú skvelo mrazivé. Soundtrack k Dune sa do vás doslovne vryje a opakovane vám pri jej počúvaní nabehnú intenzívne zimomriavky. Nemám slov! Technická a audiovizuálna stránka je jednoducho bezchybná, hotová pastva pre oči. Čo sa týka sveta, ten je vizuálne uhrančivý a jeho mýtický podtext nám bol správne predstavený. Divák sa celkom rýchlo oboznámi s pravidlami fungovania tohoto vesmíru, postupne je odokrývaná aj mytológia a lore. Niekedy som mal dokonca pocit, že nás režisér vyslovene vodil až príliš za ručičku. Čo je na jednú stranu vlastne dobre, keďže s najväčšou pravdepodobnosťou týmto prístupom mnohých zúčastnených zainteresoval do tohto sveta. Duna je komplexným, vrstevnatým a funkčným svetom, u ktorého prevažujú rôzne témy, myšlienky, idey, i pokročilé sci-fi koncepty. Táto komplexita je podchytená dumavým sci-fi príbehom s presahom, nad ktorým sa dobre premýšľa a filozofuje. Dune je skutočne tým robustným, inteligentným, hĺbavým, chytro napísaným a nadmieru pohnutlivým Sci-Fi počinom, ktorý tu dlhé roky nebol, celé je to zintenzívnené krásnym a dojemným príbehom o prekonávaní strachu a prijatí zodpovednosti, hoci pomalejšieho rázu. Najkrajšie a zároveň najsilnejšie myšlienky sa koncentrujú okolo hlavného hrdinu príbehu, Paula (Timothée Chalamet), ktorý musí čeliť vlastnému strachu. Tu sa naskytuje zaujímavé posolstvo, že človek sa najprv musí naučiť kontrolovať sám seba a ovládnuť svoj strach, skôr než začne viesť a neskôr aj vládnuť ľuďom. Príbeh ďalej pojednáva o politicky vykonštruovaných mocenských bojov a kolonializme, ktoré sú obsiahnuté intrigami, paktami a zradami. Za eskaláciu vojnového konfliktu môže do veľkej miery sám cisár, ktorý sa prostredníctvom spojenectva s Harkonnenmi pokúsil kompletne vyhladiť jeden z najsilnejších rodov - Atreides. Rod Atreides sa rozhodol uplatniť svoje lénne právo udelené cisárom na planétu Arrakis, avšak bola to pasca. Toto politické pleticharenie a politikárčenie mi pripomínalo dosť Game of Thrones, film Dune je de facto akousi obdobou Hry o Tróny, len miesto fantasy prostredia sa to tentoraz odohráva v sci-fi kulisách. A namiesto boja o Železný Trón tu máme boj o vzácne korenie Melange. "Hra o korenie" :D. Film je ideovo až pozoruhodne aktuálny, najmä čo sa týka ekologických a environmentálnych problémov spätých s pobytom na planéte piesočných červov. Duna hovorí o ochrane pôvodného ekosystému i o vzťahu ľudstva k prírode. Okrem toho tu môžeme nájsť aj mnohé kultúrne a náboženské vplyvy - miešajú sa tu rôzne kultúrne prvky, ale podstatne silnú sugesciu má v tomto diele práve islam a iné filozofie a náboženstva známe z ďalekého východu typu budhizmus a hinduizmus. Film si krásne ponecháva svoj mysticizmus, ktorý má svoje zázemie práve v sufisme - islamskej mystike. Objavuje sa tu predestinácia, akési proroctvo o mesiášovi (spasiteľovi sveta), áno, hlavné motívy svätých kníh ako Biblia, Korán či Tóra. Táto úloha vyvoleného spočíva na bedrách Paula Atreidesa, ktorý zákonite máva vízie, predtuchy a výjavy, a to nie iba počas snových sekvencií. Výrazne jeho moc narastie po príchode na planétu Arrakis, kedy sa dostane do kontaktu s jej mystičným charakterom - môžu za to psychoaktívne účinky korenia melange. Paul zdedil po svojej matke, Lady Jessica Atreides (Rebecca Ferguson), aj silné psychické schopnosti. Totižto Lady Jessica pohádza zo sesterstva Bene Gesserit (v podstate by sa to dalo označiť za náboženskú sektu), ktoré disponuje takýmito fascinujúcimi duševnými vlohami. Obzvlášť telepatická technika tzv. "Hlasu" - je ozaj účelnou zručnosťou, ktorú sme mali príležitosť vidieť u Jessicy, tak aj u Paula. Je ozaj pozoruhodné, koľko myšlienkových pochodov sa Denisovi Villeneuveovi podarilo naakumulovať do tohoto veľdiela, i keď je na druhú stranu pravda, že hlavnú zásluhu má na tom bohatá knižná predloha od Franka Herberta. Každopádne, Denis si zaslúži uznanie za to, že túto zdanlivo nesfilmovateľnú látku uchopil tak, ako ju uchopil, a rozdelil jednu knižku na dve časti. Takže Dune: Part One je iba akýmisi prológ do tohoto univerza. A konečne sa dostávam k hereckým tváram, keďže tento epesný spektákel oplýva absolútne vynikajúcim hereckým ansámbelom, ktorý sa dá dokonalo stotožniť s pestrofarebnou mozaikou postáv. Jednotlivé charaktery emocionálne velice solídne fungujú a Denis sa pohral i s ich psychologickým prekreslením. Do diania som bol skrz bravúrne herecké výkony naozaj veľmi silno emocionálne zainvestovaný. Timothée Chalamet ako Paul Atreides bol neskutočný, Zendaya ako Chani bola nádherná, Rebecca Ferguson ako Lady Jessica bola ohromujúco očarujúca, Oscar Isaac ako vojvoda Leto Atreides bol parádny a Jason Momoa ako Duncan Idaho bol zábavný, veľmi sympatický a charizmatický. Stellan Skarsgård ako barón Vladimir Harkonnen a Dave Bautista ako Glossu Rabban boli zase pekne desivý. Teraz len dúfať v to, aby si Duna na seba zarobila, pretože by to bola preveľká škoda, keby nevzniklo pokračovanie hodné tohoto filmu a potenciálna nová science fiction franchise. Duna vo mne bude dunieť asi už nadosmrti. "I must not fear. Fear is the mind-killer. Fear is the little-death that brings total obliteration. I will face my fear. I will permit it to pass over me and through me. And when it has gone past I will turn the inner eye to see its path. Where the fear has gone there will be nothing. Only I will remain."