wipeout

Táto časť trilógie bola pre mňa naozaj dôstojným ukončením celej trilógie, kedže sa ku mňe dostala ako posledná. Oproti ďaľším dvom pokračovaniam v ktorých sa postupne graduje teatralita a glorifikovanosť jednotlivý scén, tu je pomsta "len" komorným vyjadrením ľudskej krutosti vyjadrenej nezmyselnou snahou o pomstu, ktorá v konečnom dôsledku stratí svoj účinok a rozbije sa na skamených dušiach jej vykonávateľov. Všetky drsnejšie scény oproti pokračovaniam neboli hrané len pre efekt ale stavali diváka do nepríjemnej pozície svedka vlastnej sklučujúcej úzkosti, ktorá narastala postupne a pri konci vyústila v úplne zmrazujúci výbuch nepopísateľnej emócie zahŕňajúcej všetku tú krutosť a dezorientáciu vlastného súcitu. Kruté ticho, ktoré dovoluje viniknúť práve tím výkrikom do ticha v podobe občasných výbuchov násilia, ktoré tu poslúžili mnohonásobne viac ako slová. 4,5*

Ďaľšia z radu klasík strieborného plátna, ktorej aura neohrozyteľnosti pri mojom skutočnom zážitku viac uškodila ako pomohla. Plne súhlasím s väčšinou argumentov, ktoré ľudia používajú pri superlatitovaní tohto snímku, ale podotkýňam, že pri Redux verzii, ktorú hodnotím sa tento zážitok nerovnomerne rozložil do prvej a poslednej tretiny filmu. Ostatok, teda najmä samotná púť po rieke je až na pár vínimiek príliš zdĺhavá a neponúka takú atmosféru ani dávku psychologizácie ako v ostatných častiach. No a to je kameň úrazu, lebo rozšírená verzia naťahuje stopáž na neuveriteľných 202 minút, čo už pri takom ťažkom snímku hraničí s možnosťami mysle plne sa sústrediť a absorbovať všetky myšlienky a obrazy. Možno pri pôvodnej verzii zmením názor a moje hodnotenie stúpne, na čo tento film má určite predpoklady, no priebežne nemám inú voľbu ako udeliť 3,5*...Na druhý krát už bez akýchkoľvek predsudkov prílišnej velebovanosti a hlavne oddýchnutý, som sa konečne plnšie ponoril do tohto plne zaslúženého kráľa vojnových filmov. Ešte stále to ale nie je 100 percent takže uvidíme pri ďaľšej príležitosti. 4,5*

Click je preveľmo zvláštnou kombináciou žánrou o ktorej by človek ani neveril, že môže spolu tvortiť celok najmä keď tento film ide z extrému(prvé 2/3 komédia) do extrému(dráma). Čo sa týka tej prvej časti veĺmi príjemne som sa zabavil aj napriek typickému humoru založeného na nejakom druhu zázraku, ktorý sa postupne vymiká spod kontorly až nakoniec všetko skončí jedným veľkým happyendom, teda aspoň tak by to vyzeralo nebyť neobvyklého prechodu do drámy s veľmi zaujímavou zápletkou spojenou s určitým druhom cestovania v čase. Adam Sandler síce ako obvykle je v dramatických polohách stále komický no keď to porovnám s predchádzajúcimi snahami tak to bol riadny krok dopredu. Proste an film sa výborne pozerá takže 3,5*

Vždy ma znovu a znovu udivuje schopnosť prekvapiť a nadchnúť, ktorou Ki-duk Kim priam oplýva. Komorný príbeh kde slová sa museli skloniť pred silou príbehu, ktorý komentár nepotrebuje. Po Jar, leto, jeseň, zima..a jar najlepší film od tohto geniálneho režiséra, kde brutalita, sadistickocsť a snaha šokovať prenechal parket poetickosti a pokojným vyjadrovacím prostriedkom. Vďaka neuveriteľne krátkej stopáži je snímok plný silných momentov, ktoré nedajú človeku ani vydýchnuť a to aj napriek tomu, že sa úplne zabudlo na emocionálne vydieranie a, že film pôsobí pomerne chladne, no zároveň sála teplo ľudského dotyku. Hlavný hrdina je úplne atipický, kedže napriek drsnejšiemu vystupovaniu je úplne v protiklade s Bad boyom a pôsobí naprosto ľudsky a postupne zo seba strháva masku s hranatými črtami. Ešte musím spomenúť úžasnú hlavnú pieseň , ktorá nás viackrát sprevádza týmto exkurzom do hlbín ľudskej duše. Prekrásny happyend zo mňa už strhol všetky pochybnosti, že toto dielko zase raz dovolilo smrtelníkovi ako ja pootvoriť ďaľšie dvierka k bezodnej truhlici životnej inšpirácie, ktorú filmový svet za čas ktorý mu obetujeme ponúka.

Naozaj treba uznať, veľmi dobre sa to pozerá, celý čas človek drží palce. No pripadalo mi dosť neuveriteľné, že po jednom zápase by tréner mal už v hráča v takom rozhodujúcom okamihu toľko dôvery. Hviezdy, ktoré mali pridať korenie uveriteľnosti atmosféry z veľkoklubov pôsobili najmä mimo ihriska hrozne umelo podsunuté a neboli podľa mňa absolútne potrebné. Najhorším hriechom, ktorý som ale filmu nevedel odpustiť bola priam konská dávka vyčačkaného a hrozne trápneho sentimentu. A ešte jedna vec, keď mal on pôsobiť v pouličnom gangu v LA tak ja som bol jeho šéfom. No napriek všetkému je to veľmi dobrá oddychovka s príjemnim anglicky ladením soundtrackom.

Na moju prvú návštevu v miestbom filmovom klube som si vybral práve tento film, ktorý sa do kín dostal v rámci projektu 100. Nebol to jeden z tých snímkov, ktoré by človeka ohúreného zatlačili do sedadiel svojou schopnosťou šokovať či intelektuálne vyčerpať, čo čiastočne vychádza aj z neznalosti dobových reálii a spoločnskej situácie preto človek nemohol pochopiť hystorický kontext ani bezprostrdenosť myšlienky aj keď nemal som problém prejednávaný subjekt aplikovať na súčastnosť a z toho plynie aj univerzálnosť tohto snímku. Postupne vo mne začal narastať odpor voči zvráteným profesorom a dozorcom, podobne ako u hrdinov tejto skúšky výdrže a sebadisiplýny. Môj vlastný nefalšovaný odpor voči tradíciám a konzervativizmu sa teda mohol pretaviť do súhlasného uznania a pochopenia posledného aktu, kde len použitie prostriedkov na dosiahnutie rovnováhy v sebe samom bolo otázne. Výborné ukončenie, ktoré necháva priestor pre diskusiu 3,5*

Veľmi znepokojujúci až striasajúceho pocitu som sa nemohol zbavi´t počas celého snímku, ktorý ale okrem toho nedokončil nič čo začal. Niekedy sa mi proste páči trošku viac surealistické ponímanie spojené s psychologizáciou postáv no tu až na pár silných scén všetka snaha vyznieva naprázdno. Nebyť prekrásnej hudby a vinikajúceho Billa Thonrtona bolo by to ešte horšie. Zozačiatku som predpokľadal že ma čaká rozbor problematiky rasizmu na pozadí neľudskosti a hrôzostrašnosti trestu smrti. No cesta, ktorou sme sa boli nútený ísť smerovala k existencionálnej sociálnej dráme, bez ambície aspoň načrtnúť nejaké výsledné uzávery myšlienok, ktoré načrtoval. A čo sa týka Halle Barry nevidel som absolútne nijaký dôvod na ocenenie oskarom, teda neviem či sa hodnotil jej sexapeal, ktorý tu má možnosť naplno zažiariť alebo herecký výkon. 3,5*

Prekrásny príbeh o hľadaní cieľa tam kde ostatný už túto cestu nie sú ochotný podstupovať. O dôležitosti neoblomnej vieri aj keď s vedomím, že cieľ je možno nedosiahnuteľný, no ale veď keď stratíme vieru v hľadanie stratíme aj vlastný život."Keď nepôjdeš tam, kam chceš ísť, kedy vážne chceš, poznáš, že si umrel." Tento príbeh plný skúseností, ktoré so sebou prináša staroba proste nadchne a pritom nemusí citovo vydierať. Príbehy ľudí, ktorý viac dávajú a ešte nestratili vieru v základy ľudskej dobroty ma jednoducho nikdy neenchajú chladnými. Čo tento snímok s už bez tak nesmrteľným príbehom robí tak jedinečným je samotný Antony Hopkins, ktorého zjav a herectvo nachádza dokonalú synergiu so svojou (reálnou?) filmovou rolou. 4,5*

Uveriteľne prekrásny príbeh dvoch ranených ľudí, obyvateľov toho istého domu len v inom čase. Krehký príbeh, ktorý dokazuje, že pri hre s cestovaním v čase nezáleží ani tak na dokonalom zapadaní jednotlivých kúskov príbehu do seba ako na smere kam je sila okamihov, kotré táto téma ponúka nasmerovaná. Veľmi krehký a aj napriek stopáži ukludňujúco unášajúci príbeh, ktorý ma zase raz dokázal úplne strhnúť svojou srdečnosťou a nevynútenou tragikou. Podľa mňa si každý môže vybrať koniec aký vyhovuje jemu srdcu a momentálnemu rozpoloženiu. Prostredie domku Il mare je naprosto úžasné a práve svojou drsnou neobrúsenou poetikou vytvára pozadie jednému z najkrajších romantických príbehov aké som kedy videl. Láske tu nezáleží na čase, ktorý pre seba uhryzne osud a stačí jej poznanie, že niekto na svete je tu aby sme mu mohli prinášať dary vlastnej obety a to bez otázok a výhovoriek vediac o tragických konsekvenciách. Soundtrack je naprosto prekrásny a namä klavírne sekvencie sú plne v harmónii s celkovým tokom tohto reálne fiktívneho príbehu o superhrdinoch, ktorý ovládajú schonosť nadprirodzenej ľudskosti a čistosti citov. Tento balzam na dušu by si nik nemal nechať ujsť!!!

Všetko to čo robilo doteraz väčšinu mnou uzrenej podobnej kórejskej kinematografie tak super, sa tu premenilo na často až neúnosné klišé. Boli tu síce aj momenty, ktoré mi aspoň nachvílu nechali zabudnúť na celkový dojem, no keď si už len spomeniem na stroj na slzy, ktorý musela mať hlavná predstaviteľka, hneď ma prejde chuť na udeľovanie vysokých hodnotení. Umelo vytvorený prýbeh v štýle nothing hill ma nechával chladným a neupustil som ani jednu slzu čo pri podobných filmoch z tejto zemepisnej šírky je skôr vínimkou ako pravidlom. A posledná scéna s detúrencami bola už naozaj zúfalou snahou o podojenie nemožného.