Shredder

Absolutne mi neprekaza, ze Marky Mark nahradil najvacsieho trapaka Hollywoodu a aj Nicola Peltz, ako "sexi" element sa mi pozdava viac ako jej predchodkyne. Co dodat k filmu, je to presne to, co kazdy ocakaval, stupidna megalomanska prehliadka explozii, strelby a frenetickych robotickych zapasov. To, co moze vybuchnut aj vybuchne a to co nie, vybuchne tak ci tak. Su tam chabe pokusy o humor, vlastnecke a pateticke reci aj neprilis zdarny experiment s filozofickou rovinou. K zaveru to uz je jedna velka chaoticka masa, akoby sa Michael Bay dostaval k svojmu akcnemu orgazmu a rozhodol sa vypustit zo seba vsetko von. Ak hladate len masivnu porciu akcie, Transformeri dokazu ponuknut uspokojenie, kazdy kto od nich ocakava inu pridanu hodnotu ostane sklamany.

Posobily uvod a tam to konci. Days of Future Past evokuje dojem mixu First Class a Singeroviek, az nato, ze chybaju tie ingrediencie, ktore im dodavali excelentnost a naopak prevazuju tie klise, ktore sme vidiet nepotrebovali. Tak 80% filmu je iba vata plna vycitiek, sebalutosti a diskusii o mutantoch, vztahoch medzi protagonistami, spominanie a pateticke reci. Uprimne, zabavne nie su prilis ani suboje, kedze zo Sentinelov tu urobili nezastavitelnych polobohov, ktori hrdinov vrazdia bez najmensej znamky namahy. Vsetky tie polemiky, ktore si Magneto a Profesor X vymienali vo First Class sa tu donekonecna opakuju v novom prostredi a cely zaver ma az prilis podobny feeling. Pre mna osobne dalsi prirastok do kategorie 2014 - rok filmovych sklamani.

Jednotka si ako diskutabilne najlepsi americky animak z poslednych rokov ziskala srdcia divakov. Dvojka je o nieco slabsia, scenar nie je nijak prevratny, plus mnohe veci su len recyklaciou prvej casti. Okrem uzasnej animacie je vsak sila HTTYD 1 aj 2 predovsetkym v emociach. Idealisticke dielo, ktore chape, ze silne a dojemne kladne emocie musia byt zvacsa sprevadzane tragediou, utoci priamo na srdcia. Cele je to podporene Powellowou hudbou, ktoru vsak z nepochopitelneho dovodu drzia v uzadi (v jednotke mali najsilnejsie momenty znatelnejsie jej subvenciu). Ani mensia kreativita druhej casti mi nepokazila dobry dojem, Dreamworks stale na poli rozpravkovych fantasy boduje.

Ten film je inscenovany tak, aby sa kazdy, kto ho ohodnoti zle, citil ako monstrum. Opat tu mame silnu temu rakoviny a umierajuci zalubeny par. Aj ked je tu cisto teoreticka snaha prezentovat sa netradicne a nie ako typicky klisovity sladak, vysledny dojem som mal presne opacny. Tam kde by to malo byt komorne a civilne to posobi umelo a odtazito, emotivne reci su sice inteligentne, ale zaroven privelmi stylizovane, nez aby vychadzali zo srdca. Elgort a Woodley ani zdaleka nepatria k najlepsim filmovym parikom a aj v tych veselsich momentoch citit pach sebalutosti. Napriek tomu, ze citim empatiu s ludmi, ktori maju podobne osudy v realite, neznamena to pre mna automaticky, ze silna tema vyplodi aj kvalitny film. Podobnu tematiku a zdrvujuco nadherne spracoval omnoho lepsi Nae meori sogui jiugae (A moment to remember).

Povodnu rozpravku o Sipkovej Ruzenke som vzdy povazoval za jednu z najmenej zabavnych a interesantnych, preto mi tentokrat upravena Hollywodska verzia absolutne neprekaza. Hercom role sedia, Angelina vdaka svojej anorektickej vyziabnutosti akoby z oka vypadla svojej animovanej verzii z 1959 a dufam, ze Isobelle Molloy este na platne uvidime. Na Disneyovku to bolo prekvapivo nedisneyovske (v dobrom zmysle) a aj ked samotny film prevapivy nie je, patricne som si ho uzil.

Zatial najslabsia Fincherovka, co nastastie znamena, ze film je stale na vysokej urovni. Hned pri uvodnych titulkoch je vidiet, ze reziser ma vsetko pevne v rukach a kameraman odvadza zazracnu pracu. Thriller cisto bez zvratov, zakladajuci si len na atmosfere. Herci su dobry, napad tiez, tak v com je teda problem? K jadru veci (zeny uvaznene v dome s lupicmi) sa dostavame velmi rychlo a ostavame tu az do samotneho zaveru. Pocas tych 2 hodin sa cloveku tie vecne hadky medzi zlocincami a nahanacky a zufale pokusy postupne zunuju. Dobrak Whitaker ukludnuje atmosferu, nikto sa neocita v naozaj vyhrotenych situaciach a je coraz jasnejsie, ze uz len pomaly cakame na happy end.

Z roka na rok su potomkovia Scary Movie stupidnejsi. Scenar od cernocha s cernochom v hlavnej ulohe poskytol mozno najrasistickejsi film v historii, pocnuc vyprazanym kuratom, ciernymi znasilnovacmi v base, ghetto recami, rasistickymi manzelmi a policajtami a konciac cernoskami odsudzujucimi medzirasove vztahy. Tak 40% casu tvori Wayansovo zoskupenie vsetkych rasovo stereotypnych vtipov, dalsich 40% casu nieco rozbija alebo otrtkava a zvysnych 20% tvori jeho vykradanie sameho seba. Niektore casti su takmer 100% okopirovane z jednotky, snaha ozivit to ziadna. Nepatrim k tym ludom, ktory sa samolubo usmievaju pri Allenovskych komediach a s frknutim ohrnaju nosom nad inymi typmi humoru. Kludne sa rad pobavim aj na sexualno-fekalnych parodiach ako Hounted House, pokial v sebe maju aspon trochu originality a nepredvidatelneho humoru. Nanestastie v tomto pripade vo filme mozete citat ako z ruky - Mexican si robi srandu zo stereotypov a o chvilu nato sa vezie okolo v lowrideri za zvuku klasickej melodie s rodinou, aby si nakupili civavy. Podobne scenky ako mlatenie gumeneho gurata, babiky, krabice, nocnych motylov su tak otrepane, ze sa nezasmejem ani nasilu. Jedna hviezdicka je zato, ze pri kadencii s akou sa valia vtipy sa naslo zopar momentov, kedy som sa zasmial.

Par dobrych vtipov a napadov, ale v podstate len zbierka klasickych klise z teen komedii. Clovek si pozerani uvedomi o kolko originalnejsie a zabavnejsie je napriklad take Superbad alebo 21 Jump Street. Po uvode v style "mame dieta a nas zivot sa meni" nasleduje par house parties, zopar praktickych vtipkov a zaverecna tretina, ktora uz je takmer uplne bez humoru. Ako oddychovka na vecer moze byt, ale inak sklamanie.

Kevin Smith si vie dialogy vychutnat s rovnakym stylom ako Tarantino. Ako vo vsetkych svojich filmoch, aj tu zahadzuje Hollywoodske konvencie a klise a rozprava svoju romanticku historku, ktora je znacne odlisna od klasickych romantickych cukrkandlov s nerealnymi pribehmi. Chasing Amy v sebe spaja rady do zivota uzitocnejsie nez latinske vyroky, realistickejsi pohlad na vztahy, komiksovy svet a Smithov netradicny, no sugestivny humor. Oddychovka, ktora nestavia na pribehu ani efektoch, ale rafinovanych a zabavnych dialogoch a monologoch.

Joel Schumacher vo svojej najlepsie forme, v emociami nabitej sudnej drame. To boli casy, ked Samuel L. Jakcson nebol zredukovany na drsnu madafakujucu figurku, Bullock dokazala ovladat svoju neplastikovu tvar, McConaughey predvadzal to co v True Detective, Sutherland si vychutnaval svoju zloducharcinu a Spacey ocaroval, ale napokon on vzdy. Silna tema rasizmu na konfederacnom juhu USA, znasilnenie dietata, vyostrene situacie a samozrejme velkolepy zaver. Na tomto type filmov nemam rad to, ze vsetci biely zvyknu byt zobrazovani ako rasisticke monstra a cierny ako ubohe obete. A time to kill vsak nastoluje rovnovahu, lebo ukazuje, ze nenavist je medzi oboma skupinami ambivalentna (Kingov spolupracovnik kriciaci na McConaugeyho ze je cracka apod.). Zaverecna rec je fenomenalna, simplicitna a zaroven zdrcujuco emotivna. Skoda len ten dlhej stopaze, keby sa to skratilo o takych 20 minut, tak by bolo vsetko tip-top.