Lenart

Od čias prvého Jurského parku som nevidel film, ktorý by tak skvelo pracoval s tušením nevideného, tajomnom a budovaním atmosféry. Úžasné retro, atmosférou a najmä soundtrackom! Až úplne zabudnete na to, že hlavné postavy len zmätene pobehujú po plátne a tvoria kulisu pre titulnú slečnu. Godžilla vládne!

Rozsiahle Dostojevského dielo, kde hlavným motívom je vzťah troh bratov, otcovražda, ale najmä úvahy o morálke, povahe človeka, ruskej duši, vine, treste a svedomí, sfilmoval Peter Zelenka strhujúco. Dvojica rovín (jedna z prostredia románu, druhá z reality) je zaujímavo prepojená formou skúšky, kde do deja zasahujú udalosti odohrávajúce sa mimo javiska a najmä osobná tragédia jedného z divákov, ktorý, aj napriek bolesti, nemôže od hry odtrhnúť oči. Veľký ruský román tak dostáva ďalší rozmer. Divák, ktorý sa v tomto románe nevyzná, bude mat pravdepodobne na začiatku trocha zmätok v postavách a nepochopí mnohé odkazy, avšak dej, podporený hudbou, strihom a hercami, má rýchle tempo a využíva klady oboch umení: filmu i divadla. Herci (na čele s geniálnym I.Trojanom) predvádzajú expresívne divadelné herectvo a dialógy v ich podaní nenechajú nikoho chladného. Len ten záver nemusel byť taký doslovný. 9/10

Táto dánska komédia ma zasiahla ako blesk z neba Adamovu jabloň. Nekompromisný humor, ktorý politicky nekorektne zaobchádza s témami ako zabíjanie zvierat, postihnutie, smrteľné choroby, prisťahovalci atď. je umne zmiešaný s akýmsi mysticizmom, kde nevieme, čo je myslené vážne a čo je len vtip. Pocit absurdity je to, čo budete pociťovať pri scénach typu neonacista pečie jablkový koláčik alebo číta celú noc Knihu Jób, ktorá sa mu každý večer otvovrí na rovnakej strane. Napätie vo filme vzniká hlavne medzi Adamom a Ivanom, ktorý všetko zlo svojho života popiera a všetko vníma pozitívne. Až na hranicu absurdity, tak, ako je aj režisérovi udelené ocenenie združením dánskych pastorov za „premyslený komentár k úlohe pastora a zaujímavý obraz neonacistu ako média vykúpenia neschopného odvrátiť neželané dobro...“. 8/10

Naposledy sme mali možnosť vzhliadnuť Hanekeho film Láska, Biela stuha je starším filmom tohto vyštudovaného psychológa. Opäť vnímame absenciu hudby (čo však vôbec neruší) a čistotu formy, ktorú len podčiarkuje čiernobiely obraz. Perfekcionistické usporiadanie záberov a kompozície formy je v kontraste s atmosférou a dialógmi, ktoré v nás vyvolávajú pocit, že tu nie je niečo v poriadku. Haneke sa pohráva s formou hororu a detektívky, avšak jeho film je „Niečo“ nie „o niečom“. Nevyužíva klasické atribúty hororu, no správanie postáv (najmä detí) znepokojuje a desí. „Zomrieme všetci?“ Ako detektívka vyvoláva otázky, no nedáva odpovede. Čo symbolizuje biela stuha? Je morálka v Eichwalde predzvesťou blížiaceho sa fašizmu? Správanie miestneho pastora je kritikou konzervatívnych hodnôt? Prečo je však vo viacerých scénach konzervatívna morálka glorifikovaná? Postmoderna? 10/10

Bez scenára, schopného deja, pointy...ale dieselpunk! No neberte to! :) 7/10

Tam kde Casino Royal znovuzrodil Bonda ako Nolanov Batman začína a Quantum of Solace doplnil bourneovskú kynetickú akciu, dopĺňa Skyfall túto ,,trilógiu" o prvok nostalgie. Priehršť odkazov na históriu série, hudba, dialógy a záporák.. škótske finále však trocha strháva hviezdy. Musia odznieť emócie a prísť ďalšie pozretie, aby som mohol byť objektívny. 9/10

Veľmi príjemný začiatok, hranie s kamerou, lyrická atmosféra prírody, mora, krása ženy už dlho nebola tak jemne predstavená. Avšak koniec klišé, klišé, klišé. Vymente poslednú polhodinu a dám 10/10. Takto je to len 8/10

/Tanec so zemeguľou, Hynkelov prvý príhovor, holičova záverečná reč. Môj prvý kontakt s Chaplinom. teším sa na ďalší.9/10

Oslobodenie Ledgera-masaker. To je asi tak všetko. Zvyšok len bláznivé mávanie americkou vlajkou.

Opäť jeden z veľmi nedocenených filmov. Pre mňa jeden z najlepších. Pomalá, stupňujúca sa atmosféra, farebné tóny jednotlivých scén (úžasné, ako každá farba niečo symbolizuje), emócie plynúce z podmanivej hudby a myšlienka vyvolávajúca otázky. A záverečná pointa tiež nie je na zahodenie. Nedajte sa oklamať, je to kvalitný film. Sadnite si večer do kresla, dajte pohár vína a nechajte sa pohltiť... A ako píše Tosim, buďte pohnutí veľkým citom.          Edit (2024): Niekedy sa človek bojí pozrieť si svoj obľúbený film z mladosti; veď čo ak po tých rokoch zistí, že to nebola zas až taká sláva? Našťastie, pri Osade sa mi to nestalo. Znovuobjavil som kreatívnu Deakinsovu kameru, dojímavé Howardove sláčiky a výborné herecké výkony, ktoré zbytočne neexhibujú. Citlivá, zovretá a láskavá filmárčina miestami evokujúca Terrenca Malicka. Teším sa na ďalšiu reprízu.          90 %