Lenart

Najlepšia komiksovka za posledné roky. Parádna animácia (každá dimenzia má svoju vlastnú štylizáciu i farebnosť), práca s hudbou a dospievajúcimi postavami (a ich rodičmi) a taká neskutočná dynamika, že po odchode z kina budete mať chuť vyskočiť na najbližší mrakodrap. Alebo aspoň panelák.          90 %

Presne takto si predstavujem kvalitný animák. Pinocchio je originálne spracovaná adaptácia po ktorej dopozeraní sa s deťmi (alebo aj sami so sebou) môžete porozprávať o hlbokých témach. A rozplývať sa nad parádnou stop-motion animáciou.          80 %

„Socialism only works in two places: Heaven where they don't need it and hell where they already have it.“ Najzábavnejší film roka.                    90 %

Spočiatku som sa obával, že to dopadne podobne ako posledné dve série Hry o tróny — čiže ako veľkorozpočtový seriál s pekným vizuálom a akciou, ktorý však úplne zlyhá v budovaní príbehu, postáv a základnej zmysluplnosti. Na moje veľké prekvapenie sa však tvorcovia poučili a dali si veľmi záležať na scenári. Ba čo viac, rozhodli sa vykročiť mierne iným smerom.          Nekonečnú spleť postáv, bohaté striedanie lokácií a neustále krvavé zvraty totiž nahradili... britskou konverzačnou drámou? Dej sa v podstate zameriava na jednu rodinu; uzatvorený okruh postáv, ktorý narastá len veľmi pomaly — a ktorý sa pohybuje takmer výhradne po jednom hrade.          Každý z hrdinov si prechádza nejakým vývojom. Máme tu pyšnú princeznú, dobrotivého kráľa, neposlušného brata, šľachetného rytiera alebo intrigánskeho poradcu; čo je však výborné, nikto z nich nie je čiernobielou figúrkou a každý má pádny dôvod pre svoje konanie. Držať palce tak môžete každej strane barikád.          Scenár výborne pracuje aj s vašimi očakávaniami a pozornosťou — strašne veľa sa toho totiž vypovie bez slov. A to je pre mňa známkou kvalitnej a sebavedomej filmárčiny. Scéna, pri ktorej kráľ niekoľko minút kráča k trónu, sa tak stala jednou z najsilnejších, aké som kedy videl. Práca so symbolikou, tak príznačná pre fantasy žáner, a zúročenie niekoľkohodinového budovania vzťahov podčiarknuté výbornou hudbou Ramina Djawadiho ma emocionálne úplne odrovnalo.          Umnosť scenáristov sa ukazuje aj v bode, v ktorom mnohí ich kolegovia v súčasnosti totálne zlyhávajú — v tvorbe silných ženských charakterov. Rhaenyra a Alicent sú výborne napísané, plnokrvné a plastické postavy, ktoré majú svoju hĺbku. Poznáte ich motivácie; vidíte tie emócie, ktoré musia v krutom svete vojen, labilných spojenectiev a dohodnutých sobášov skrývať. Majú svoje chyby i silné stránky, strachy i túžby, obavy aj nádeje. Nemusia tak byť zakuté v plátovej zbroji, omachovať sa obojručákmi a mať okolo seba slabošských mužov aby bolo divákom jasné, že to sú „strong female charakter“.           Ako bonus ponúka Rod draka aj detailne spracovaný pseudo stredoveký svet so všetkým, čo k tomu patrí. Bohaté hostiny, piesne, rytierske turnaje, prepracované kostýmy, gobelíny a brnenia. Interiéry vyzerajú tak, že v nich niekto naozaj býva, ulice sú špinavé a každý národ má aj svoju špecifickú kultúru, ornamenty či tradície. Navyše, etnické zloženie tej ktorej geografickej oblasti dáva zmysel — na severe žijú národy podobné Anglosasom, v strede Grékom a Talianom, na juhu Afričanom a na východe aziatom. A v prístavoch, odvekých miestach obchodu, sa spolu chaoticky miešajú.          V skratke; všetko to, čo som očakával od Prsteňov moci — silný príbeh, worldbuilding, plastické postavy, epické momenty, hlbokú fantasy symboliku a filmársku kreativitu — som dostal v Rode draka. Ešte nikdy som nevidel dvojicu diel, ktoré by vychádzali z tak podobných základov, a pritom si boli tak odlišné.          Ako ľad a oheň.          90 %

Po prvých pätnástich minútach prvej epizódy som si povedal: Oukéj, toto nebude verná adaptácia Tolkiena, ale ešte stále to môže byť výborný a prepracovaný fantasy seriál s podnetnými myšlienkami. Po ďalších pätnástich minútach — niekde okolo prvého výskytu hobitov — som si povedal: No dobre, zrejme to nemá žiadne vyššie ambície, ale stále to môže byť príjemný, jednoduchý, oddychový a sympaticky naivný rodinný seriál ako z deväťdesiatych rokov. A toto pozitívne nastavenie mi vydržalo asi tak do polovice tretej epizódy. To, čo sa potom začalo na mojej obrazovke diať, som teda naozaj neočakával.                    Ako sa mohlo stať, že najdrahší seriál všetkých čias má také hnusné triky zakrývajúce krásy Nového Zélandu, umelohmotné brnenia a nezaujímavé interiéry? Ale čo je hlavné — kto napísal ten scenár, ktorý nielenže zvysoka kašle na Tolkiena, jeho poetiku, myšlienky a kreativitu, ale ani nedokáže vystavať schopnú zápletku, dramatické oblúky či vôbec elementárne držať pohromade?                    Herci sú — až na zopár výnimiek v podobe Elendila, Adara a s prižmúrenými očami aj Elronda — necharizmatickí a nešikovní, postavy vyslovene nesympatické, panovačné a sebecké, ich konanie nedáva zmysel a repliky akoby vypadli z Xeny či Herkulesa. To Amazon naozaj v čase zlatej éry quality TV nedokázal zohnať schopných scenáristov pre projekt takýchto rozmerov? A tak som len pozeral na veci ako napríklad snaha preplávať oceán kraulom, aktivácia sopky mečom, presun tristo hlavej jazdeckej armády na troch mini lodičkách či „epickú“ bitku, pri ktorej hrdinovia v záchvate strategickej geniality opustia opevnenú kamennú pevnosť s vežou a uchýlia sa radšej do bezpečia troch chalúp so slamenou strechou.                    Prstene moci nedokázali nič z toho, čo čakáte od kvalitnej fantasy — chýbajú im epické výjavy, výtvarné nápady, budovanie mytológie a sveta, osudovosť, práca s archetypmi, masové bojové scény. Elfovia vyzerajú ako vulkánci, čo práve pribehli od barbera; númenorská armáda pozostáva z gendrovo vyvážených tínedžerov v plastovej zbroji, ktorých by si jednotka Jacksonových uruk-hai dala na desiatu; a hobiti? Z tých sa vykľuje skupinka toxických ezo maniakov, ktorí nechávajú svojich slabých a chorých zomierať opustených v divočine.                    Pochváliť by som mohol jedine schopný soundtrack Beara McCrearyho, úvodnú zvučku s podkresom od Howarda Shorea, prepracované masky skřetov a estetiku niektorých záberov — napríklad prvé stretnutie Elronda a Galadriel v zlatistom lese. To je asi tak všetko. Opakujem, hovoríme o najdrahšom seriáli v histórii založenom na najobľúbenejšom a najznámejšom fantasy svete. Ak toto celé nebol jeden veľký tunel, tak potom už neviem.                    20 %

Vzhľadom na úpadok kvality veľkej časti netflixovskej produkcie som bol voči sfilmovaniu jedného z mojich najobľúbenejších komiksov veľmi skeptický. Sandman je však nakoniec — spoločne s Dunou — tou najvernejšou a najsympatickejšou adaptáciou za posledné roky.                    Prvá séria, ktorá mala na streame premiéru pred troma týždňami, zachytáva príbeh prvých dvoch kníh — Preludia a nokturna a Domeček pro panenky. Po každej pozretej časti som si nimi listoval a žasol, ako presne (miestami políčko po políčku a dialóg za dialógom) ju filmári preklopili do hranej podoby. Jasné, oproti predlohe tam sú isté zjednodušenia a zmeny pohlavia či farby pokožky niektorých postáv, ale až na jednu výnimku (Smrť má byť bledá bezstarostná gotička, a basta!) to nemá na príbeh žiaden zásadný dopad. A ešte si z tejto politicko-korektnej módy robia autori na záver aj srandu.                    Prečo by ste si mali Sandmana pozrieť aj vy? Pretože je to príbeh o snoch, zodpovednosti, smrti, ľudskej povahe, tajných túžbach i hriechoch. Neil Gaiman, autor pôvodného komiksu, je navyše inteligentný a sčítaný človek, takže v jeho diele nájdete priehrštia odkazov na Bibliu, severskú i grécku mytológiu, rozprávky aj Shakespeara. Niekomu možno bude chýbať opulentný vizuál, výraznejšia hudba či akčné scény — tu sa však ukazuje Sandmanova sila, ktorá je vo Snoch a Slovách. Na taký súboj v pekle preto určite nezabudnete, to vám garantujem.                    PS: Ak by som mal tvorcom predsa len niečo vytknúť, tak je to možno až príliš veľká úcta k predlohe. Akoby rezignovali na vlastné nápady a použili komiks aj ako storyboard. Čo by však za takýto konzervatívny prístup dali iné adaptácie, že?                     85 %

Krásne zábery na Kanadskú prírodu, výborné choreografie väčšiny akčných scén a podmanivá hudba, ktorá nevykráda pôvodné motívy, ale vydáva sa vlastnou cestou — rovnako ako celý film, ktorý má síce trocha hlúpeho Predátora a slabé triky, ale to mu nakoniec nebráni zaradiť sa na dôstojné druhé miesto v tejto sérii. Veľmi milé prekvapenie.                     80 %

Čakal som, že to bude technicky vypiplané (keď točíte priamo z kokpitov amerických stíhačiek bez použitia umelohmotnej CGI, to proste musí vyzerať dobre). Ale že sa budem počas celého filmu nastriedačku usmievať nostalgicky popod fúz a drviť od napätia kávový pohárik, to som fakt netušil. O záverečnej slze dojatia ani nehovoriac.                     Maverick je totiž postavou, ktorá sa už v dnešných blockbusteroch veľmi nevidí: rieši v sebe vnútorný konflikt a pochybnosti. Vyrovnáva sa s minulosťou, uvedomuje si svoje starnutie a pre vyššie ciele musí aj niečo obetovať. A pri tom všetkom nie je ako iní starí hrdinovia dekonštruovaný a zhadzovaný mladšou „uvedomelou“ generáciou. Retro soundtrack, požmurkávanie na znalcov prvého dielu a dunivý zvuk rozpálených motorov je už len milým detailom. Tom Cruise, ten malý veľký hrdina, to opäť dokázal. Ako som si v hlave počas premietania povedal asi sto krát: Je to frajer. Je to frajer. Je to frajer. Takto sa majú točiť hollywoodske fláky.                     95 %

Amleth, syn mocného vikingského kráľa, je na ceste za pomstou — krvavou, brutálnou, nekompromisnou, dobovo vernou a audio-vizuálne opojnou. Nesnaží sa to riešiť súčasné témy a problémy, nepotrebuje to korektne vtláčať všetky etniká a menšiny do nezmyselných historických kontextov, nevtláča to do deja súčasný pohľad na morálku. Je to proste jednoduchý príbeh z čias, keď sa problémy neriešili diskusiou či odpustením, ale pitím krvi z lebky nepriateľa. A nevynecháva ani mýty, folklór a mystické halušky. Kráľovstvo nebeské zmiešané s Barbarom Conanom, Master & Commander a filmami Terrenca Malicka. Normálne som ľutoval slečnu, ktorá nevedomky zablúdila so svojim priateľom do kinosály.                     85 %

Trojhodinová poetická jazda po japonských uliciach v starom červenom Saabe 900, pomalá a meditatívna (úvodné titulky sa spustia po štyridsiatich minútach!). Na prvé pozretie sa vyhýba jednoduchým analýzam, ale spolu s manželkou sme sa zhodli minimálne na dvoch hlavných témach — odpustenie a komunikácia. Rozhodne nepozerajte po náročnom dni a neskoro večer.                     80 %