Andronikos

Námet originálny, ale zábava malá. Tradičné výhrady mám k morálnemu posolstvu, ktoré dej môže vysielať k našim najmladším diváckym kolegom. Český dabing, v ktorom som túto epizódu videl, bol - jemne povedané - dosť zlý.

Filmová legenda, ktorú nemožno hodnotiť inak. Teda aspoň v prípade, že vás neunudila takmer k smrti, ako priznávajú niektorí kolegovia. Mne sa to rozhodne nestalo. Dokonca musím vyzdvihnúť finále aktu exorcizmu, ktoré sa mi síce nemusí úplne pozdávať, ale prekvapivé rozhodne bolo. Pôsobivé boli dva (ak som dobre počítal) akoby nepodstatné, mimochodom zaradené zábery na "tú tvár". Naopak trochu lacne pôsobili momenty, ktoré mali zrejme vyvolať hnus (ano, myslím tým najmä istú zelenú kašovitú hmotu), ale inak to rozhodne nebol film prahnúci po lacnom "efekte". Rozhodujúce podľa môjho názoru je, do akej miery sa divák začne zaujímať o osud dievčaťa, ako sa dokáže vcítiť do situácie jej matky (postavy oboch kňazov, ktorí sa nakoniec na exorcizmus podujmú, k tomuto stotožneniu optiky nepozývajú, napriek tomu, že sa o živote mladšieho z nich predsa len čosi intímnejšie dozvedáme).

Dotyk dvoch, resp. troch civilizácii, japonskej a európskej (troch, ak nezabudneme na severoafrických muslimov), v dobrodružnom vydaní, okorenený súbojom samuraja so španielskym aristokratom. Keby sme zostali len pri tomto všeobecnom zhrnutí obsahu filmu, nemohol by som sa na nič sťažovať. Oproti očakávaniu sa však žiadne nadšenie u mňa nakoniec nekonalo, ba naopak: musel som zhnusene konštatovať, že je to scenáristicky naozajstná katastrofa. Ponúkaná nám tu je pokleslá romantika najhrubšieho zrna, a to nehovorím len o vzťahu, ktorý vzniká medzi Mayedom a pani (v modernom slova zmysle slečnou, aby nedošlo k omylu) Ceciliou. Týka sa to dejových zvratov i prejavovaných emócii. Súčasná hollywoodska "historická" produkcia trpí síce v zásade rovnakými neduhmi, dokáže sa však napriek tomu predať aspoň natoľko, že nebijú do očí v takmer každom okamihu. Film tak môžem s dobrým svedomím odporúčať iba zarytým fanúšikom dobrodružného či historického žánru. Hoci o historickej presnosti tu, samozrejme, nemôže byť ani reči. Ak nemám byť príliš puntičkársky, nechám bokom cca 25-ročného španielskeho kráľa Filipa III., ktorého tu hrá 60-ročný Christopher Lee (možno aj preto tu začujeme narážku na jeho impotenciu či malý sexuálny apetít), a vyzdvihnem iba skutočnosť, že naši dvaja japonskí hrdinovia plynne konverzujú anglicky so Španielmi, Holanďanmi i Maročanmi - v dobe, kedy v Japonsku o anglickej (na rozdiel od španielskej) lodi zrejme ani nechyrovali (a kedy prestíž angličtiny na španielskom dvore, o Severoafričanoch ani nehovoriac, taktiež nebola zrejme dvakrát veľká). P. S. Keď sme už pri tých chybičkách, za zmienku stojí český/slovenský názov filmu: šogún bol v Japonsku len jeden. A v danom období mal k tejto funkcii nakročené istý pán Tokugawa. Ten vo filme mimochodom vystupuje ako feudálny pán Mayedu, ktorého nám naši slovenskí a českí prekladoví "géniovia" otitulovali ako šoguna. Žeby alternatívna história? V každom prípade, asi by to chcelo založiť špeciálnu rubriku na podobné česko-slovenské názvové perly, už som ich za krátku dobu zaznamenal niekoľko.

Takmer dokument o susedských a tiež (mlado)manželských, medzigeneračných, profesných a možno ešte nejakých ďalších vzťahoch a problémoch. Kto mal problémy so susedmi či s rodičmi, pravdepodobne pochopí. :-) Snaha dokopať film vystavaný hlavne na psychologických sondách a žánrových obrázkoch z bežného života americkej strednej (?) vrstvy k thrillerovitému efektívnemu vyvrcholeniu bohužiaľ vedie k ťažko uveriteľnému záveru.

Ak môžem usudzovať z tých niekoľkých komentárov, odpor voči Diablovej ceste (zase raz skvelý preklad pôvodného názvu!) pramení hlavne z očakávania niečoho úplne iného ("Votrelec"), psychického nastavenia na inú pointu či nepochopenia, "o čom to preboha celé bolo". Mne sa však zdá, že film výborne skĺbil nielen realistickosť zápletky či pointy s oblasťou psychedelična, kde "everything is possible", ale zaujímavo ponúkol aj mix rôznych hororových prvkov, od sci-fi, resp. nadprirodzena cez napínanie ("kedy to začne?" je v prvej hodine otázka skutočne neodbytná) až po naozaj odpudzujúcu, ale asi nie prehnanú brutalitu. Hoci uznávam, že práve tento mix do istej miery robí film voči kritike málo imúnnym. Ak sa prenesiem cez miestami prehnane vulgárny a prehnane neformálny a rádoby vtipný komentár hlavného hrdinu, sám za seba nemám potrebu niečo kritizovať a mám podozrenie, že s odstupom času budem mať tendenciu film mytologizovať a hodnotenie ešte stupňovať. Pretože po všetkých tých monotónnych teenagerskych vyvražďovačkách má Devil's Chair šancu stať sa v mojich očiach reprezentantom moderného hororu: zneisťujúceho, post festum však náhle akoby úplne jasného a napokon nečakane, ale zato masívne a mučivo nekonečne brutálneho.

Po mdlom úvode zaujímavý zážitok, ktorý pôsobil autenticky (trochu rušivé však boli "malé" príšerky) a vťahoval ma do diania/deja (ak je vôbec možné o niečom takom bez určitého preháňania hovoriť). Skepsa voči kopírovaniu blairwitchovskej techniky sa mi nepotvrdila a kriesenie godzillovskej tematiky bez dôrazu na odpovede na otázky "odkiaľ", "kam" a "ako" a bez zbytočného pátosu považujem za vydarené, nechávajúc bokom psychologickú nevierohodnosť niektorých prvkov (absencia "kameramanovej" rezignácie na natáčanie či bezmála absenciu šoku nad bratovou smrťou u jedného z "protagonistov"). Môj obdiv náleží aj skĺbeniu pseudomatérskej kamery a obrazu, ktorý rozhodne nemožno označiť za plod nedostatočných nákladov a mizernej práce, s trikmi.

Pozeral (a dopozeral) som to hlavne kvôli tomu, aby som videl, ako sa tvorcovia vyrovnali s predlohou. Môj verdikt nie je jednoznačný, niektoré postavy tu boli posunuté trochu inam, hlavne Gilles, ale vlastne a predovšetkým aj kľúč ku všetkému Sophie, a toto pozorovanie mi potvrdzujú aj komentáre kolegov. Zaujímavejšia ako Sophie je tu postava Jeanne. Celkovo sa mi zdá, že film je nudný a neposkytuje to, čo kniha. Tí, ktorí ju nečítali, ho zaiste môžu či dokonca musia považovať za omnoho pôsobivejší ako sa javí mne. Takže vysokým hodnoteniam rozumiem, ale bez zlého úmyslu ich nezdieľam; repete som ochotný a rozhodnutý absolvovať s "Pochmurným domem", nie však s "Obradom".

Mojá prvá skúsenosť s Bruceom Lee. Asi nebude posledná, pretože by ma zaujímalo, či má podobný herecký prejav aj v iných filmoch alebo či tu tak zmätene hral preto, že jeho postava mala byť "zmätená" (skoro sa žiada povedať: hlúpa). Lee alias Tang Lung sa správa ako nesmelý (keď nejde o kung-fu), trochú hlúpy mladík a svoju vidieckosť aj explicitne zdôrazňuje. Mám to chápať tak, že film, resp. jeho hlavný tvorca a herec naozaj plánoval nejakú "chválu vidieckosti"? To, že pôvabnú mladú Noru Miao si Lee vo filme ako erotický objekt nevšímal (že jej postava o pomer záujem mala, si nie som úplne istý, ale zo skloneného pohľadu na záver niečo také vyplýva), je taktiež pozoruhodné. Dnes by si správny kung-fu akčňák nejaký ten románik pravdepodobne neodpustil. Kladiem si tiež otázku, či mal film mať komediálny podtón, ale ak áno, príliš s tým neladí záverečné krviprelievanie. Celkovo musím konštatovať, že napriek nezakrývanej naivnosti filmu, pôvabnej starosvetskosti súbojov a interiérov, tváričke Nory Miao a vnadám "talianskej krásky" Malisy Longo ma katastrofálny scenár a zmienené rysy (ktoré by nemuseli byť na škodu, keby boli nie len naznačené) nepresvedčili, že film patrí do zlatého fondu. Nanajvýš tak ako historický kúsok. Možno.

Dvaja notorickí zlodeji v úlohe bojovníkov so zločinom. Tak by som ich bol rád už ako dieťa videl častejšie...

Snaha o invenciu sa scenáristovi a chipmunkom v tejto časti uprieť nedá, ale nie je to ono.