Andronikos

Brilantná prehliadka charakterov a zmýšľania mužov, ktorí majú moc rozhodovať. Nejaký étos tu zbytočne násilne propagovaný nie je, takže problém mám len s tým, že film smeruje k happy endu, tj. dôkazu neviny. Zaujímavejšie by bolo, keby sa predsa len dokázalo, že mladý to má na rováši. :)

Mainstreamový historický príbeh, ktorého vzťah k histórii, nech už akokoľvek metodicky rekonštruovanej a interpretovanej, je mierne povedané problematický. O to však asi ide. Mne napr. najzaujímavejšie pripadalo vykreslenie prvých dvoch anglických Edwardov a Isabelle (S. Marceau), ktoré práve ale patrí do kategórie umeleckých licencií. Adjektívum "mainstreamový" v tomto prípade rozhodne neznamená "tuctový" a teda "nezáživný". Nadšenie nad veľkofilmom sa tu síce u mňa už nekoná, ale o zábavu je postarané.

Ako katolíka by ma to asi malo ohromovať, ale z celého filmu si teraz s odstupom času nespomínam naozaj na nič. Dokonca ani na Pilátovu vizáž a psychiku a to sa na jeho postavu pri rôznych "ježišovských" filmoch a filmíčkoch zameriavam. Celá vzrušená medializácia filmu bola teda búrkou v pohári vody a film je jednou veľkou nulou. Pozriem si ho asi niekedy ešte raz, ale nateraz to u mňa na viac ako hviezdičku-dve nedosiahne. Dajme tomu za odvahu natočiť film v aramejčine (so zanedbateľným prídavkom latinčiny).

Mám z Apocalypta dosť zlé pocity, ale ak to bolo cieľom scenáristu a režiséra, bolo by to vlastne napokon pre film zase len plusom. Hlavný záporák je trochu slabším odvarom Maguu z Mannovho Posledného Mohykána, aspoň v tom, že diváka pekne štve, aj keď vyrezávanie srdca v tomto prípade obstaráva niekto iný (kňaz). Rôzne detaily, ba celý dej majú pachuť istej umelosti (tých náhod, nehôd a časových zhôd, ktorých symbolom môže byť "netrafivší sa" jaguár, je tu príliš), čo kontrastuje s nevyberavo realistickým naturalizmom. Ale s ohľadom na trvalosť dojmu, ktorý vo mne po zhliadnutí už dlhú dobu zostáva, osobne rozhodne nemôžem hovoriť o nevydarenom filme. [Dodatočne som ocenil aj záber na prichádzajúceho bieleho muža. Ten síce môže byť súčasťou nejakej snahy tvorcov dodať filmu historicko-moralizujúce posolstvo, ale sám o sebe nie je nevyhnutne ničím iným než pripomienkou skutočnosti, že do Ameriky napokon prišli európski conquistadori; prípadný výklad, ak po nejakom zatúžime, napr. v duchu takto dekadentná civilizácia sa tak či tak nemohla ubrániť, je prenechaný nám a nie je nám vo filme priamo vnucovaný.]

Až taký zázrak to nie je, má to jednoduchý dej a ešte jednoduchšiu zápletku. Nie je však problém to odsledovať a užiť si to. Pred posledným súbojom ide dokonca o nervy, pretože nám (alebo aspoň mne) prestáva byť vcelku jedno, kto - ak niekto - z duelantov zomrie. D'Hubert je predsa len už usadený muž so ženou a dieťaťom na ceste! :) Trochu ma sklamalo, že film je podaný tak, že nemáme najmenšie pochybnosti o tom, ktorý z duelantov je "blbec"; čakal som, že to bude trochu menej čiernobiele. Ocenil by som ešte kvalitné kostýmy. Váham medzi 4 a 5 hviezdičkami.

Dobré stvárnenie tém ako: znásilnili by ste tú ženu, keby tam v púšti bola sama? Za čo by ste si asi tak kúpili vodu? Pracovať u postapokalyptického magnáta či nepracovať? Hrdinský hlavný hrdina a takmer akčný dej sú príjemné bonusy, ktoré túto existenciálnu drámu dokážu predať. Záverečných pár minút bohužiaľ výsledný dojem značne skazí, pretože k oddiskutovateľnej (v rámci štatistickej odchýlky) neprestrelnosti hlavného hrdinu sa pridá jeho výslovná zázračnosť a patetickosť, s ktorou je nám podávané humanisticko-kultúrno-(náboženské?) posolstvo, sa nedá vydržať. P. S. Ktorý blbec zase vymýšľal preklad názvu?!

K druhému Draculovi s Leeom som pristupoval so značnou skepsou v domnení, že pôjde (už) o vatovú nudnú a až trápnu nadstavbu k pôvodnému, na knihe založenému filmu. Ale ono tomu tak celkom nebolo. Príbeh je síce naozaj postavený na invencii tvorcov filmu, ale jedným motívom zreteľne čerpá z knihy: kláštorný podivín Ludwig = cca. Stokerov cvok Renfield. Film si navyše udržal úroveň, ktorú mal jeho hammerovský predchodca (mám na mysli budovanie napätia a cum grano salis desu hudbou a predlžovanými momentami Draculovho blíženia sa k obeti). Prvá časť deja je pre niekoho pravdepodobné zosobnenou nudou, ale z iného uhla pohľadu ide o dobre vystavanú atmosféru: blížime sa ku katastrofe, niečo sa stane, ale nevieme čo. So štyrmi postavami britských turistov sa za tú dobu zžijeme a preto potom patrične ľutujeme osud dvoch z nich. Sympatický je aj otec Sándor, už len preto, že trpí istou schizofréniou: bojuje proti dedinským upírskym poverám, ale zrazu sa z neho stáva o Draculovej existencii nepochybujúci a upírskej problematiky dobre znalý organizátor "hnutia odporu". Negatíva: Trochu mi je ľúto, že sa v česko-slovenskom prostredí film zhadzuje tým, ako stvárnil Carlsbad (= Karlovy Vary) koncom 19. storočia (ale na podobné excesy sme zvyknutí aj v dnešnej dobe, cf. veľdielo menom Hostel). Obzvlášť nevydarené je zobrazenie Draculu a jeho feminínneho upírskeho satelitu vo chvíli, keď sa fyzicky konfrontujú s ľuďmi: buď stoja na mieste s priblblým výrazom alebo dokonca vezmu nohy na plecia (scéna z kláštora). Trochu pozdvihnuté obočie vyvoláva aj nový spôsob likvidácie upírov (aspoň ja som o ich topení nikde mimo tohto filmu nepočul). Vyzdvihnúť možno to, že Alanovo podrezanie je na 60. roky vcelku gore. A napokon si kladiem otázku, či sa Coppola so svojím dôrazom na grófovu umanutú túžbu po jednej žene neinšpiroval oi. u "Draculu Prince of Darkness".

Bristké spracovanie britskej knihy nedopadlo zle. Neviem si predstaviť, ako pôsobilo vo svojej dobe, dnes však pôsobí veľmi kultivovane (za čo nepochybne môže aj nádherná angličtina). Christopher Lee sa ani v tomto filme, podobne ako v tom z r. 1971, ako gróf príliš nepredviedol a nechápem, prečo je jeho pôsobenie v tejto úlohe zvyčajne tak vyzdvihované. Na druhej strane má jeho švihácky mladistvý výzor aj svoje čaro. Taktiež ma na rozdiel od väčšiny kolegov komentátorov nijako zvlášť neoslnil Cushingov Van Helsing, hoci je to sympatický pán. Na filme oceňujem dve veci: 1. To, ako elegantne prepracoval prílohu: Harker dostal úplne inú dimenziu, podobne ako sugestívny Holmwood (postava tu psychologicky najzaujímavejšia a najvierohodnejšia); dej sa síce presúva zo zámku do mesta a končí opäť v zámku, ale celý prebieha veľmi rýchlo a dynamicky, ja osobne by som sa prihováral za titul "Lov na Draculu"; je to totiž naozaj o lapaní Draculu, a to prakticky od začiatku (kniha až niekedy od polovice). 2. Spôsob, akým je budovaná "hororovosť". Kľúčom sú momenty podfarbené alarmujúcou hudbou, ktoré však zvyčajne plynú diabolsky pomaly. :) Cf. posledné okamihy Harkerovho života. Facit: mám síce obavu, že naozaj nie každého bude v dnešnej dobe tento film baviť (scény medzi tými hororovými vrcholmi sú "nudné", ak si neužívate aspoň herecký prejav či zmieňovanú angličtinu), ale pre milovníkov draculovskej tematiky či všeobecne hororu (nie však výhradne toho dnešného) pôjde naďalej nepochybne o klasiku, ktorú je nielen nutné, ale aj zábavné vidieť.

Mizerné, rutinné a hlavne nudné spracovanie Stokerovho románu. Ani Lee, Lom a Kinski to nezachránia. Lee už len preto nie, že ním stvárnený Dracula je tu bez výraznejšej charizmy, hoci kvitovať možno jeho strohosť a chladnosť (ktorá pripomína to, čo sme mohli vidieť v prvej draculovskej hammerovke). Premárnená šanca. Za vyzdvihnutie mi stojí len to, že z tých filmov o Draculovi, ktoré som dosiaľ videl, bol tento Stokerovej predlohe asi najvernejší (čo samozrejme neznamená, že úplne verný).

Keď som film videl prvýkrát nie dlho po jeho vzniku, dusil som sa zlosťou jednak nad Maguovými výčinmi (najmä popravou plukovníka Monroa), jednak nad filmovým prznením literárnej predlohy (tá je o čosi happy-endovejšia). Dnes, po x-tom zhliadnutí, naopak Maguu, toho naozaj desivého a odporného záporáka, ktorý má zároveň ale v rámci svojho kultúrneho zázemia určité oprávnenie k svojmu konaniu, oceňujem. Rovnako sa mi zapáčil odklon od Coopera. Od romantizmu sme sa posunuli k dobe, ktorá chce a dokáže vidieť to, ako úzkoprsí, kolonizátorskí Angličania doplácajú na svoju mentalitu a činy, ako francúzsky šľachtic napokon pokrytecky Maguovi dá tichý súhlas ku krviprelievaniu; realita dneška nás pripravila na brutalitu, ktorú pred kamerou páchajú dýky, tomahavky a upaľovacie ohňe. Záverečná jednoliata sekvencia súbojov, emócií a úmrtí je filmovým skvostom, ktorý by žiaden spisovateľ, ani omnoho lepší než Cooper, nikdy nemohol písaným slovom v takto pôsobivej podobe vytvoriť. Písať tu ešte o úchvatnej ústrednej melódii by bolo nosením sov do Athén. Howgh.