Andronikos

Najpreceňovanejšia filmová mayovka. Mám pocit, že jej sláva a obľúbenosť žijú len z faktu, že na konci sa rozplačeme nad smrťou náčelníka Apačov. Máloktorý film podľa Maya zašiel tak ďaleko v ignorovaní postáv a deja predlohy (ak odhliadneme od súťaže v strieľaní medzi Rollinsom a Hawkensom, ktorá ale pochádza z románu Der Ölprinz). Spôsob, akým tu sú priamo alebo nepriamo vykreslené niektoré charaktery, mi nesedí ("blbeček" a adoptívny otecko Sam Hawkens, neušľachtilý Old Shatterhand, ktorý tu spolieha na pästné násilie viac ako je zdravé a ako to chcel May). Mnohé zo zatracovaných filmových mayoviek sú tiež zaujímavejšie a romantickejšie. Kedže prepad filmu do "modrej" či dokonca "čiernej" kategórie nehrozí, dávam tvrdo dve hviezdičky.

Pozitíva: 1. pri náhodnom zhliadnutí umpa-lumpáckej scény po likvidácii dievčiny túžiacej po veveričke sme s kamarátom umierali od smiechu - nad absurdnosťou videného a eo ipso zrejme celého filmu. 2. Nedávno mi bolo vysvetlené, aká je základná idea knihy a filmu: cnostný chlapec, ceniaci si rodinu, to vyhrá, zatiaľčo jeho spolupútnici, resp. v ich chápaní konkurenti dopadnú zle. A že to má pedagogický zámer. Povedal som si, že to vlastne je dobrý nápad a dám filmu - s mojím neobľúbeným hercom-trtkom (prosím o prepáčenie, ale slušnejší a zároveň výstižnejší výraz mi nenapadá) - šancu. Stalo sa, a nedopadlo to dobre. Kniha by bola pravdepodobne lepšia. Pretože idea je tu zabitá nechutne farebným, zdĺhavým a v konečnom dôsledku nudným spracovaním (ktoré by asi bolo možné pokladať za vynikajúco štylizované, ale natoľko otrlý nie som), Depp "nesklamal", umpa-lumpovia, jeden ako druhý, sú škaredí a otravné decká naozaj otravné. Jediným momentom filmu, ktorý som slzami dojatia ocenil, bolo objatie sa Deppa a Leeho. Nad dve hviezdičky nejdem, a to sa ešte prekonávam.

Keď som "Ve spárech šílenství" pred pár rokmi jednej noci na koleji dopozeral, zostal som sedieť s otvorenými ústami (aspoň teda obrazne) a hovoril si: toto je Horor. Po druhom zhliadnutí a potom, čo som hororov a thrilerov videl trochu viac, už síce až tak nežasnem, ale stále som ochotný brániť film ako nr. 1 môjho rebríčka hororov. Dej možno trochu zaostáva za niektorými románmi S. Kinga, ktorý je vo filme vtipne zmienený (písané slovo a hýbajúce sa obrázky sú predsa len niečo iné), ale udržal ma v každom prípade v hlbokom napätí, ba ho dokonca vybičovával atmosféricky užasnými zábermi (po tak mizerne osvetlenej ceste by som v noci rozhodne nejazdil a stretnúť tam také podivné figúrky, asi by som sa od strachu... no, to je jedno). Hlavná ženská postava je zaujímavá svojimi premenami: po nepríjemnej (vystupovaním a vizuálne) asistentke sme konfrontovaní s vcelku pôvabnou a - ako tušíme - rýchlejšie katastrofickosť situácie chápajúcou spolucestujúcou Sama Neilla, ktorá sa vzápätí, a to veľmi rýchlo, zmení na jednu zo strašlivých, bezmenných príšer (aby som parafrázoval), takže nevieme, či ju máme ľutovať alebo ju považovať za už negatívnu postavu. A napokon sa dozvedáme, že vlastne neexistovala. To už ale Sam Neill a my s ním vieme, že to, čo nie je a čo je, je veľmi neisté. A kým sa pred nami neobjavia titulky, zimomriavok z tohto pocitu sa nezbavíme. Výpočet scén, ktoré na mňa urobili dojem, by mohol pokračovať: majiteľka hotela a jej manžel (najmä v ich poslednej scéne), psíkovia pred kostolom, krvavé slzy sl. redaktorky po dočítaní posledného majstrovho románu, jej vystupovanie z auta. Enjoy!

Dokument. Tým by vlastne mal komentár filmu skončiť, pretože inak to bude komentár postáv/osôb, drogovej problematiky atď. Dovolím si však ešte dodať, že je to dokument impresívny a kto by tvrdil opak, asi prekročil nejaký extrémny prah necitlivosti. "Dej" má po kratšom prológu, zostrihanom zo staršieho dokumentu, "zápletku", ktorá zjednocuje jednotlivé zábery a smeruje k "endu". A rozhodne nie "happy". Lenže tento dej a táto zápletka nie sú dielom upoteného hollywoodskeho či argentínskeho scenáristu, ale vystupujúcich osôb či života (ako sa komu páči). "Že se jí omlouvám" ma rozhodne bude mátať ešte dlho.

Je to až príliš kingovské (detstvo vs. dospelosť, kamaráti, psychoanalýza), ale pritom sa tam - nekingovsky - nedeje takmer nič, čo by udržalo v napätí (výnimka: vlak). Záverečná konfrontácia s teenagermi je podivná, jej morálne posolstvo mi uniká a to vážne mienené oháňanie sa zbraňou v rukách mladistvých má možno istý šmrnc v USA, ale u nás v Európe... Zhliadnutie "dáviacej" scény by som si rád odpustil. Inak to je však príjemný film, na ktorý mám dobré spomienky. Prvýkrát som ho videl v nemčine, keď som nemecky ešte nevedel. :) Inak mám pocit, že vtedy v programe figuroval pod názvom "Tajomstvo jedného leta" a vďaka tomu ma spoľahlivo zaujal.

Bolo by asi spravodlive hodnotiť bez prihliadania k Súboju z r. 1981, ale proti tomu protestovali samotní tvorcovia zaradením scény, ktorá sama o sebe nedáva zmysel, s kovovou sovou. Čo v konečnom dôsledku znamená, že v hodnotení pritvrdzujem. Nemyslím si, že scenáristická emancipácia od pôvodného filmu sa nepodarila. Ja totiž motiváciu niektorých postáv akceptujem. Perseus bol prehovorený k výprave tým, že to bude cesta k zúčtovaniu s Hádom. A navyše mohol mať dokonca aj motiváciu k úsiliu o záchranu Andromedy (jediná sa k nemu správala súcitne a na úrovni po predvedení do paláca). Motivácia Háda k jeho dosť skratkovito predstaveným intrigám je taktiež plauzibilná, hoci príliš moderná. Ono sa bohovia v rôznych vrstvách gréckej mytológie síce podvádzajú atď., ale nie týmto štýlom. Andromeda je vykreslená výborne, psychologicky je to asi najzaujímavejšia postava filmu (anonymná pomoc na ulici, sebaobetovanie sa davu z hrdosti a súcitu). Na to, že je (vraj) stará či "hnusná", s prepáčením kašlem, na záver s rozpustenými vlasmi je in my opinion krajšia než Íó. Na druhej strane sú podľa mňa nepochopiteľné a zbytočné figúrky Kaliba a Íó. Uvedenie "džinov" (mienení sú asi v pôvodnom predislámskom zmysle duchov púšte) na scénu ma príliš nenadchlo, ale tematizovaním spolupráce "etník" či "rás" ma napokon scenáristi obmäkčili. Naproti tomu ústredný motív vzbury ľudí proti bohom, hoci je prítomný už v starovekom gréckom myslení, mi pripadá príliš moderný a neinak tomu je aj v prípade postavy pouličného bigotného (?) fanatika, strhávajúceho masy. Preč s tým! Už od doby, keď som zhliadol prvý trailer, viem, že po vizuálnej stránke budem nespokojný (Kalibos, kraken, bohovia). Oceňujem však, že všetci účastníci výpravy, teda okrem Íó, sú realisticky akýsi ušpinení a neupravení. Z logických nedostatkov by som vyzdvihol: ako z ničoho nič Argejci vedia, že Worthington je poloboh? Prečo posledný - ak odhliadneme od Persea - prežívajúci člen výpravy s trápne patetickým vyhlásením pokojne čaká, kým mu Medúsa pohliadne do očí, a nepokúša sa tomu vyhnúť, hoci mu v tom nič nebráni? Likvidácia džina Medúsou je taktiež podivná (srdce - srdce?! - ako rozbuška?), ale dajme tomu... Kým kraken skamenie, môže ešte z danej vzdialenosti zlikvidovať minimálne dva páry Andromedy a jej záchrancu. Samozrejme, nezlikviduje. Grécki bohovia teda rozhodne mŕtvych nekriesili (paradoxne mohol niekoho vypustiť z Hádu Hádés, ale pochybujem, že by to pre Persea v rámci filmu urobil :) ). Čo dodať na záver? Keď si porovnám lov na Medúsu v novej verzii (rýchla, relatívne pohľadná, silná, prefíkaná, jedným slovom príliš akčná) a v starom spracovaní, je jasné, aký je pomer oboch filmov. Starší technicky zaostáva, ale dokáže vyvolať napätie až strach. Počas pomalého presúvania sa "titána" kvapká staršiemu Perseovi z čela pot. Ale tá kvapka je hodná viac než všetky milióny a triky investované do remake. Atmosféra je to, čo novému filmu chýba. Atmosféra (pseudo)antiky, romantiky, pochmúrnosti, napätia a ľudskosti postáv (vratane bohov).

V súčasnosti moja najobľúbenejšia epizóda série Donald vs. Chip a Dale. Dale je výnimočne asertívny (poháda a pobije sa so svojím serióznejším náprotivkom) a hokejovo-konský :) záver vtipný a nesmierne dynamický a akčný.

Kedysi jedna z mojich najobľúbenejších epizód o Donaldovi a chipmunkoch. Nevybavujem si a nedokážem zistiť, prečo. Námet ukazuje veľmi výrazne Chipa a Dalea ako zlodejov, záver si robí "srandu" na účet Číňanov, Donald v jednom okamihu vydáva zvuk, ktorý sa k nemu vôbec nehodí a patrí vlastne inej disneyovskej postavičke (Goofymu, myslím). Ale za plus tejto časti považujem tú raňajkovú pohodu, ktorú tu navodzujú spievajúci Donald, spievajúci kohút (na samom začiatku), slnkom zaliata krajina, sýte farby animácie a pohľad na palacinky, ktorých vôňu a chuť pri sledovaní priam fyzicky pociťujem.

Pred mnohými a mnohými rokmi moja "favorite" epizóda série Donald vs. Chip a Dale (kvôli rytierskej tematike), dnes mi už až taká dobrá nepripadá.

Vtipné, zábavné, ale zároveň akési deprimujúce (tej agresivity, výbuchov je tu nejako veľa), čo sa na príbehy Donalda a chipmunkov príliš nehodí.